Sitting closer than my pain...

“Potrebujem ťa” najťažšia veta na vyslovenie. Tej hrdosti čo treba prehltnúť, toľko zúfalstva zamlčaného a zatlačeného kamsi za rozmazanú maskaru a hlas, čo drhne pre sucho v ústach.

”Uvedomuješ si, čo robíš? Staviaš ma do hroznej situácie! Mam sa cítiť previnilo zakaždým, keď na teba nebudem mať náladu?”

Mám sa cítiť previnilo za to, že potrebujem vedieť, že ma miluješ? “Máš pravdu. Prepáč mi to, prosím. Chod si oddýchnuť.”

“Idem.”

Išiel. Zmizol bez ďalšieho slova. Prvú hodinu som si nahovárala, že tým myslel ‘idem za tebou’. Po nej začala samota zvoniť v ušiach priam neskutočnou hlasitosťou. Kričala a rozbíjala v spomienkach všetko, čo bolo doteraz milé. Roztrieštila to na tisíce pokrivených obrazov desivých poloprávd a zlomyseľne čakala, až im uverím. Sepkala v ozvenách, znovu a znovu, tie isté slová – zakaždým, keď na teba nemám náladu. Zakaždým, keď na teba nemám náladu. Zakaždým na teba nemám náladu. Na teba nemám náladu…

V tom zaznel bzukot telefónu zo svojho hrobu pod vankúšmi a v ňom hlas. Iný než som túžila počuť. Iný než ten, čo tak desivo šepkal v spomienkach.

“Vraj sa necítiš dobre. Môžeme sa stretnúť” moment ticha “ak nič iné nemáš.” Neisté zaváhanie a vystrašené očakávanie mojej odpovede.

“Nemám.”

“Prídem kam len budeš chcieť.” Úsmev na druhej strane linky bol cítiť až sem. Zahrieval a upokojoval.

“Pri morovom stĺpe.” Zlozila som a na chvíľu nevedela, či mám veriť alebo nie. Zazrela som na svoj odraz v zrkadle a na najlepšie šaty, ktoré som tak dôsledne vyberala. Jemná látka, náušnice, ktoré si pochválil, vôňa, ktorú máš najradšej a najmenej pohodlné topánky na svete. Chcela som zanadávať, ale ani to už nešlo.

Kým som vyšla z domu prezlečená do nohavíc a vlneného svetra, prišla búrka. Dovalila sa na tmavomodrých mračnách zo západu a hrmela naježená bleskami. Keď nie je kam ujsť, dá sa aspoň pekne zmoknúť. Rozbehla som sa ulicou najrýchlejšie ako nohy vládali. Kvapky sa rozprskávali na pokožke, zmáčali vlasy a každý kúsok oblečenia. Topánky pretiekli, ale mne to bolo jedno. Oblohu preťali blesky a prehlušili svojim burácaním akékoľvek myšlienky. Ostala len voda stekajúca po tvári.

Pod morovým stĺpom postaval čierny dáždnik. Keď som pod neho podbehla do sucha, zahľadeli sa na mňa zaskočené ebenové oči. Čiarky vrások sa okolo nich v úsmeve napli ako lanká.

Okolo stáli vysoké stromy. V ich tieni sa dobre skrývalo, aj keď nebolo veľmi pred kým, okrem zapadajúceho slnka. Čo s takým slnkom čo nehreje keď treba. Chcela som sa len na moment oprieť, no to som už padala.

“Nedýchaj.” Chytil ma jednou rukou okolo hrude a v omámení som si to zle vysvetlila. Druhú priložil na ústa a zatlačil. Hyperventilácia po chvíli prešla, pocit omdletia pominul s ňou.

Nespýtal sa prečo. Nevyčítal, nevyzvedal, len sedel na mokrej tráve so mnou na kolenách a objímal ma tou jednou rukou ako rodič malé, nerozvážne dieťa, čo sa priveľmi nakláňa ponad zábradlie. Bližšie než bolesť a smútok.

“Ako si vedel, že to pomôže?”

“Na to mám PhD.”

To bol môj prvý úprimný smiech dna a bol cítiť ako prvý za celé storočia.