love you so...

Cyklistika je viac než len šport, je to forma uctievania. Od okamihu výberu vhodného oblečenia sa stáva každá žena kňažkou svojho tela. Oblečie sa, skontroluje každý záhyb, upevní všetko, čo má držať a povolí všetko, čo sa má uvoľnene pohupovať. Nasadne na svoj bicykel a osedlá pohľady náhodných uctievačov.

Každý kilometer je pritom maličkou výzvou lenivosti. Vždy sa dá vrátiť. Nechať to tak, neunavovať sa, nevyčerpávať. Ale vždy sa dá ísť ďalej. Ísť rýchlejšie, nechať vietor vyvliecť vlasy z pevného drdolu, rozvíriť ich okolo tváre ako korónu a nechať ho kĺzať ďalej. Sledovať a cítiť dynamiku vzduchu svištiaceho okolo záhybov tela. Od namáhaných zápästí, po odhalených rukách a bokoch, zápasiac s rozpálenými ramenami a chrbtom.

Objavia sa prvé kvapky potu. Orosia slnkom červenajúcu sa pokožku a stekajú v jemných pramienkoch, aby priniesli chlad rozhorúčenému svalstvu. Posledných pár metrov je vždy najťažších a najrýchlejších. Po zosadnutí nohy zaváhajú, zachvejú sa. Šťastné dorazenie do cieľa. Ale to nie je koniec.

Šatstvo roztrúsené od vchodových dverí ako v sne zvrhlého stopára. Chvíľa bezvládneho ležania na gauči, pozorovanie napnutých lýtok vyložených na operadle a naberanie posledných síl na presun do sprchy. Vlažnej sprchy; nič lepšie ani byť nemôže. Tu sa uctievanie vždy končí, pod kvapkami zmývajúcimi prach a soľ a únavu. Stačí nechať na seba tiecť vodu, sledovať tanec zimomriavok, spomaľovať dych, a až sa malá kúpeľňa náplní parou, na kachličku pred sebou prstom napíšem TÁŇA. Ako rytina na večných kamenných tabuliach, len na nečisto. Bola som tu.

O zámok dverí zaškŕkal mačací prívesok. Načo ženy dávajú mužom na kľúče také zbytočnosti? Je to nejaký druh značkovania si teritória, či len čistá zlomyseľnosť?

Od vchodových dverí viedla cestička rozhádzaného šatstva k otvorenej kúpeľni a všade boli stopy mokrých nôh. Keď som vošiel do spálne, prevalila sa na druhú stranu a z pod perín nechala vykúkať len odhalený bok a mokré vlasy. Potichu sa zachichotala do vankúšov. Vzduchom sa niesla jej sladká, neodolateľná vôňa.

“Ak tam budeš stáť a zízať pridlho, prechladnem. Poď radšej sem a zahrej ma.”

Ani ma nenapadlo váhať.

“Sme si tak úžasne podobní.” To bolo jediné, čo sa mi podarilo zo seba dostať popri bozkávaní jej vyčerpaných, štíhlych stehien. Pružná a vlhká koža na nich si ešte stále držala namáhaný, ružový odtieň.

“Iste, sme.” Pousmiala sa a čierne linky privretých očí sa jej vyrovnali do dvoch dokonalo rovných čiar. Desivý predátor, a pri tom pod dotykom mojich rúk pradie ako najkrotkejšie mačiatko. Tak som sa dotýkal. Hladil a dráždil, až kým neprehýbala chrbát. Zatínala drahú manikúru do vankúšov a vzdychala.

“Milujem ťa” pošepol som jej.

“Pokračuj” zastonala a zvíjala sa ďalej ako had, len napoly rozhodnutá ujsť. Napoly ostať. Nikdy neodpovie ‘aj ja teba’. 

The revelry of regrets…

“Dnes som na terapii narazil na totálnych cvokov!”
“Ľuboš, na skupinové terapie chodia len cvoci.”
“To vôbec nie je pravda, som tam ja.” Hrdo sa vzpriamil a usrkol si z najhoršieho Mojita, aké sa v meste dá kúpiť. Ktoromkoľvek meste. “Boli to dvaja schizofrenici a bavili sa o tom, ako je praktické nosiť handsfree a pri záchvatoch pôsobiť, že telefonujú. Odvtedy to neviem dostať z hlavy. Celý deň som sledoval ľudí na ulici, či vážne telefonujú alebo sa len robia.”
“A na čo si prišiel?”
“Že to asi začnem robiť tiež.”
Objednali sme si ďalšie tri drinky ale opitosť sa dnes akosi nie a nie dostaviť. Začala som upodozrievať barmana z šetrenia na triezvych zákazníkoch. Hlasná hudba znemožňovala ďalší aktívny rozhovor a izolovala každého z nás vo vlastných hlavách a myšlienkach. Všetci traja sme na chvíľu uviazli v neveselom zadumaní, ponorení do vlastných nešťastí. Takto dáko sa končieva dobrý večer a začína alkoholizmus. “Myslite, že tu je nejaký díler? Mali by sme sa nejako odviazať, lebo sme ako skupinka stroskotancov.”
“To aj sme ak si si nevšimla.”
“Tuto pán vie o čom hovorí. Má na to tituly.” Ľuboš strčil lakťom do svojho kolegu a zjavne úhlavného pracovného konkurenta. “Tak ma napadá, toto mi strčila do ruky jedna akože-tlstá, než prišla terapeutka.” Z tašky vybral ampulku s liekmi a postavil ju na stôl medzi nás ako pacienta na posúdenie.
“Čo znamená akože-tlstá, kolega?”
“Že má mindráky z tých štyridsiatich kíl, čo má. Kolega. Ale aj tak ju necháš v tom, lebo na štíhle baby sa díva lepšie ako na tie, čo sú dvakrát také ako ty.”
Kým si vymieňali chlapské názory na preferencie ohľadom ženských predností, s myšlienkami na môjho manžela som pritiahla lieky k sebe. Otvorila uzáver, ktorý mal vydať charakteristické puknutie, no v hluku zaniklo. Vysypala som obsah do dlane, rýchlim pohybom vhodila do úst a zapila pochybne alkoholickým drinkom, ozdobeným ananásom a čerešničkou.

Neviete si ani predstaviť, čo bolo po tom.

Bežné predávkovanie sa je úžasný zážitok v porovnaní s predávkovaním sa tabletkami na chudnutie. Čakáte na niečo - halucinácie, dobrú náladu, nával energie, čokoľvek. Miesto toho príde nevoľnosť, priam tehotenská náladovosť, len stlačená z niekoľkých mesiacov do jedného jesenného popoludnia. Sanitári si myslia, že ste feták. Ono to tak samozrejme vyzerá. Keď už máte pocit, že ich úspešne presviedčate o opaku, začnete zvracať natrávené tabletky. Bez váhania spustíte, že ide o tabletky na chudnutie (aspoň to je napísané na tej prekliatej fľaštičke, z ktorej lieky máte) a oni to okamžite pokladajú za anorexiu. Čo teraz? Risknete povedať, že šlo len o zábavu a iba ste do seba hodili nejaké tabletky bez obštrukcií ohľadom ich pôvodu a účelu?
Takže blázon. Feták, anorektik, sebevrah. Pre istotu to do zdravotnej karty zapísali všetko.
Keď mi nadránom kleslo promile na nulu, dostala som podpísanú prepúšťaciu správu a ako bonus ustarane vyčítavý pohľad službukonajúceho lekára. Ľuboš sa ostal venovať jednej sestričke, ktorej práve končila smena, tak som ostala len so svojim záchrancom v prázdnej čakárni.
“Ak chceš, môžem ťa odprevadiť domov. Aby sa ti nič nestalo.”
“To pre prípad, že by som mala lekáreň po ceste?” vymenili sme si pobavené pohľady. “A ak nechcem?”
“Ak nechceš, môžeme ísť ku mne a ja ti spravím to najlepšie kura na karí, aké si kedy ochutnala.”
A tak som absolvovala najdlhšiu prednášku o indickej kuchyni, druhoch karí, tibetských jakoch a hustých jogurtoch. Príprava jedla v jeho malej kuchyni bola skôr mágiou ako varením. Všetky ingrediencie museli byť roztriedené do vlastných misiek a tanierikov a vstupovali na scénu v presnom poradí. Miešanie, zmena intenzity modrého plameňa, podlievanie vodou – to všetko podliehalo prísnym pravidlám podivného rituálu. Len zdobné prestieranie pôsobilo nešikovne a nepatrične.

Polozil predo mňa plný tanier a čakal. Napadlo ma, či neucítim v prvom súste mandľovú chuť, pri tom ako ma prevŕtava pohľadom, ale odhodlala som sa ochutnať. A mýlila som sa. Žiadne mandle, ani keby tam boli skutočné a škrípali by medzi zubami, by nebolo cítiť. Myslela som, že sa utopím v drese. S kľudom som mohla prasknúť na preplnenie žalúdku vodou a aj tak som nedokázala uhasiť ten požiar v ústach. Čiže predsa len to bol pokus o vraždu.
“Naozaj som mal dojem, že máš rada štipľavé. Neviem ani prečo.” S previnilým výrazom mi podal už druhý krajec chleba a na stôl postavil dve šálky zalievanej kávy.
“To nič, len už nie som tak mladá, aby som zvládla takýto nápor.”
V tom praskla bublina zlých myšlienok a rozprskla sa priamo nad našim stolom.
“To ja som už starý muž. Moja bývalá žena už ani nemá chuť sa so mnou súdiť, deti vyrástli a odišli a mne ostal len tento dvojizbový byt s tapetami po komunizme.” Odpil z kávy s precíteným životným sklamaním, ktoré sa vie stotožniť len s jej horkou chuťou.
“Nie si starý” pohladila som ho po zošednutých vlasoch, smutne uľahnutých na temene a usmiala sa, hladiac mu spriama do očí.
“Teraz si ma už tak napoli presvedčila. Prepáč, neviem, čo to do mňa vošlo. Máš dosť svojich starostí. Nechcem na teba váľať aj tie moje.“
“A načo by potom boli priatelia, keď na nich nemôžeš pováľať svoje starosti bez výčitiek svedomia?“ Znova sme sa na seba naraz usmiali. Ja naňho, on na mňa. Svet bol o niečo málo krajší a ja som vedela, že teraz sa konečne dokážem vrátiť domov a dýchať jeden vzduch s manželom.

Sitting closer than my pain...

“Potrebujem ťa” najťažšia veta na vyslovenie. Tej hrdosti čo treba prehltnúť, toľko zúfalstva zamlčaného a zatlačeného kamsi za rozmazanú maskaru a hlas, čo drhne pre sucho v ústach.

”Uvedomuješ si, čo robíš? Staviaš ma do hroznej situácie! Mam sa cítiť previnilo zakaždým, keď na teba nebudem mať náladu?”

Mám sa cítiť previnilo za to, že potrebujem vedieť, že ma miluješ? “Máš pravdu. Prepáč mi to, prosím. Chod si oddýchnuť.”

“Idem.”

Išiel. Zmizol bez ďalšieho slova. Prvú hodinu som si nahovárala, že tým myslel ‘idem za tebou’. Po nej začala samota zvoniť v ušiach priam neskutočnou hlasitosťou. Kričala a rozbíjala v spomienkach všetko, čo bolo doteraz milé. Roztrieštila to na tisíce pokrivených obrazov desivých poloprávd a zlomyseľne čakala, až im uverím. Sepkala v ozvenách, znovu a znovu, tie isté slová – zakaždým, keď na teba nemám náladu. Zakaždým, keď na teba nemám náladu. Zakaždým na teba nemám náladu. Na teba nemám náladu…

V tom zaznel bzukot telefónu zo svojho hrobu pod vankúšmi a v ňom hlas. Iný než som túžila počuť. Iný než ten, čo tak desivo šepkal v spomienkach.

“Vraj sa necítiš dobre. Môžeme sa stretnúť” moment ticha “ak nič iné nemáš.” Neisté zaváhanie a vystrašené očakávanie mojej odpovede.

“Nemám.”

“Prídem kam len budeš chcieť.” Úsmev na druhej strane linky bol cítiť až sem. Zahrieval a upokojoval.

“Pri morovom stĺpe.” Zlozila som a na chvíľu nevedela, či mám veriť alebo nie. Zazrela som na svoj odraz v zrkadle a na najlepšie šaty, ktoré som tak dôsledne vyberala. Jemná látka, náušnice, ktoré si pochválil, vôňa, ktorú máš najradšej a najmenej pohodlné topánky na svete. Chcela som zanadávať, ale ani to už nešlo.

Kým som vyšla z domu prezlečená do nohavíc a vlneného svetra, prišla búrka. Dovalila sa na tmavomodrých mračnách zo západu a hrmela naježená bleskami. Keď nie je kam ujsť, dá sa aspoň pekne zmoknúť. Rozbehla som sa ulicou najrýchlejšie ako nohy vládali. Kvapky sa rozprskávali na pokožke, zmáčali vlasy a každý kúsok oblečenia. Topánky pretiekli, ale mne to bolo jedno. Oblohu preťali blesky a prehlušili svojim burácaním akékoľvek myšlienky. Ostala len voda stekajúca po tvári.

Pod morovým stĺpom postaval čierny dáždnik. Keď som pod neho podbehla do sucha, zahľadeli sa na mňa zaskočené ebenové oči. Čiarky vrások sa okolo nich v úsmeve napli ako lanká.

Okolo stáli vysoké stromy. V ich tieni sa dobre skrývalo, aj keď nebolo veľmi pred kým, okrem zapadajúceho slnka. Čo s takým slnkom čo nehreje keď treba. Chcela som sa len na moment oprieť, no to som už padala.

“Nedýchaj.” Chytil ma jednou rukou okolo hrude a v omámení som si to zle vysvetlila. Druhú priložil na ústa a zatlačil. Hyperventilácia po chvíli prešla, pocit omdletia pominul s ňou.

Nespýtal sa prečo. Nevyčítal, nevyzvedal, len sedel na mokrej tráve so mnou na kolenách a objímal ma tou jednou rukou ako rodič malé, nerozvážne dieťa, čo sa priveľmi nakláňa ponad zábradlie. Bližšie než bolesť a smútok.

“Ako si vedel, že to pomôže?”

“Na to mám PhD.”

To bol môj prvý úprimný smiech dna a bol cítiť ako prvý za celé storočia.

 

A new beginning in old shoes...

Láskavý čitateľ, muselo to prísť. Livejournal je pekná ale inak nefunkčná stránka pre blogovanie, a tak migrujem k obľúbenej obeti konšpiračných teórií - Googlu. Presuniem sem niektoré posty, tento krát možno v ucelenejšej podobe, tie menej zaujímavé si stále môžeš pozrieť na http://9754.livejournal.com/

Tento kát to bude inak. Labels budú hlavne pre triedenie príbehovích línií, keďže doposial boli zmetočné. Snáď to pomôže.

Dúfam, že ma neopustíš pre túto drobnú zradu.

Neopustíš, že nie?

Sad piano...

Uviazla som kdesi v poslednom tóne smutného klavíru a neviem, čo ďalej. Dlhá noc vyčarila dúhu na kraji zorného pola a vzápätí ju zmenila na pás dymu. Mal tvar srpu a opieral sa o oblaky za sebou. Na siedmom poschodí zmizol z dohľadu, tak som kráčala ďalej neosvetlenými schodmi hore. Na obzore žiaria svetielka. Drobné, vzácne. Bludičky, ktoré sú príliš vzdialené mojim unaveným nohám. Nikdy vás nedostihnem. Odpusťte. Priala by som si ešte aspoň jeden ďalší tón. Ešte raz pohlaď klapky klavíru. Pre mňa. Budem počúvať. Budem ťa sledovať z najtmavšieho kúta miestnosti, ukrytá medzi tieňmi tvojich drobných upomienok na minulé časy, rozložených v presklenej vitríne.

But a dream within a dream…

Zavrhla som posteľ a pre dnešok si ustlala na gauči (ak sa ustlaním dá nazvať roztiahnutie deky a jeden vankúš). Ručičky hodín na stene sa približovali k polnoci pomaly a prezieravo, ako chlípnik k malému chlapcovi na ihrisku. Chvíľu som sledovala ten ostražitý boj drobnej ozubenej mechaniky s časom, vyzliekla zo seba aj posledné kusy oblečenia a ľahla si pod deku. Falošné leto teplej jari je zradné najmä vo večerných hodinách, kedy sa po slnečnom dni očakáva horúca noc, no miesto nej príde lepkavý chlad, naháňajúci zimomriavky po tele. Priliehavá, tenká deka sa takmer hýbala s nimi.

Snívala som o tom, ako sa vrátiš. Že zazvoníš uprostred noci na dvere, preľaknuto vyskočím z postele a len v župane ti otvorím. V ruke budeš držať kvety, ktoré som tak dávno chcela dostať práve od teba, a nesúvisle začneš produkovať výhovorky na to, prečo si sa vrátil takto vprostred noci, až pokým ťa nevtiahnem dnu. Ľahneme si do postele, so zle skrývanou dychtivosťou zo mňa stiahneš hodvábny župan a potom… ktovie. Potom možno budeme spať v spoločnom objatí, vyčerpaní ale šťastní, vpíjajúc sa do vône toho druhého.

Snívala som o tom, že to je jeden zo snov, pri ktorých sa zrazu rozdrnčí bytový zvonček. V šoku vybehnem len tak z postele, aby som zodvihla vchodový telefón a tvoj hlas sa v ňom neisto ozve aby ma rozochvel už len svojim tónom, a všetko bude tak snovo skutočné.

Otvorila som oči a mala ich otvorené celú noc. Prišlo ráno a s ním pocit chladu. Prvé lúče, odhaľujúce tmavé kruhy okolo viečok.

Nikto neprišiel

All the farewells...

Každé zbohom nemusí byť to posledné

Kiara, náš spoločný pes, pošla. Veterinár nás ubezpečoval, že bezbolestne. Vzali sme si ju od priateľov pred sedemnástimi rokmi a už vtedy som mal obavy, že nás oboch prežije. S dlho žijúcimi domácimi zvieratami je však ten problém, že si ich majitelia natoľko osvoja, až ich začnú vnímať nie len ako členov rodiny, ale ako ľudí. A tak sa stalo, že sme sa všetci stretli na pohrebe a kare na počesť štvornohého nebožtíka.
Lenže všetky kary, kam pozvete starých známych sa po nostalgickej hodinke prepracujú k opileckým clivým, a hlavne falošným, piesňam. Po väčšom množstve alkoholu sa všetko pokazí ak medzi pozvanými panuje viac menej pohlavná súmernosť a väčšina je slobodná alebo ešte horšie nešťasne zadaná.

Devil is in details...

Prečo byť informatikom

Pizza je vo svojej podstate na prípravu veľmi jednoduché jedlo. Predsa len ide o ‘chlieb chudobných’ z polovice osemnásteho storočia. Avšak aj takto prostý pokrm nadobúda nesmiernu hĺbku a náročnosť vo chvíli, kedy sa do prípravy zahĺbi odborník.
 V kuchyni sú vždy traja kuchári. Nie, že by boli potrební v tak magickom počte, ale viacerí by si prekážali a dvaja je primálo. Prvý, prostredný z nich, hnetie cesto. Je to nesmierne dôležitá časť, lebo cesto je základom, na ktorom sa stavia. Musí byť dokonalo jednoliate; žiadne hrudky, primerané množstvo soli. Kruhový tvar sa vytvára pracne rukami, nie vytáčaním vo vzduchu, ako to vidno len v televízii.
Keď je cesto pripravené, posunie sa ďalej po pracovnej doske k najstaršiemu kuchárovi. Z pravidla je to pán v najlepších rokoch, mierne presvetlené vlasy mu trčia spod bielej čiapky a vždy pôsobí, ako by mal mat cigaretu zovretú medzi perami. Skontroluje cesto, zoznámi sa s ním a skúsenými rukami naberie ingrediencie. Objednávka je jednoznačná. Každá pizza má svoje množstvá, váhy a  rozloženie, ale vždy záleží na ňom. Nepoužíva váhu, len prsty, dlane a odhad. Zápästie opisuje nacvičené dráhy, v ktorých sa syr rozprestiera v pravidelnom koberci po paradajkovom povrchu. Svižne rozloží salámové kolieska a ani jedno sa okrajom nedotýka susedného. Celý proces prebieha vo vopred stanovenom krátkom čase a kuchár má celú dobu výraz ležérnosti pokročilého veku. Prizdobí a opäť skontroluje.
Lenže toto stále nestačí. Najmladší a najveselší z trojice naberie pizzu na lopatku s dlhou rúčkou. Má najmenšiu prax a preto aj najnevďačnejšiu pozíciu pri horúcej peci. A aj tak vždy srší dobrou náladou. Opatrne prekráča až k rozšklebenému otvoru do horúceho pekla a vsúva pizzu medzi ďalšie, sústredený na držanie lakťov hore. Zahľadí sa medzi poskakujúce plamene, posúdi stav a čaká.

S programovaním je to podobné. Môžete robiť sami, ale nie je to zvyčajne potrebné, ani možné. Než sa prepracujete, vyskúšate si mnoho stoličiek a každá bude zahŕňať niečo trochu iné. Niektorá môže pôsobiť spočiatku ľahko, no aj tu sú zložité výzvy. Iná sa bude zdať nepodstatná, no keď postúpite vyššie, uvedomíte si, ako veľmi vám niekto, kto nastúpil po vás, uľahčuje život. Vždy dostanete len ciel, požiadavku na to, čo klient chce. Akú cestu si zvolíte, aké detaily, ingrediencie a pomery, to všetko bude len váš výber. A čo viac – za takto kreatívne zodpovednú činnosť vás aj dobre zaplatia.

Just one dream is not enough…

vybrané z denníku na dne tretieho šuflíka

chcem sa natiahnuť v hmle. na najjemnejšie jesenné lístie. medzi prstami by sa mi prepletal hustý snehobiely dym a myseľ by pomaly prechádzala na úsporný režim. sny by sa zhmotňovali do rozmazaných farebných škvŕn v zornom poli, zoschnuté ruže by zrazu zodvihli hlavy v žiarivo červenom úsmeve a šarlátová farba by zaliala miestnosť.
na stenách by sa objavili čierne hviezdy páliace do očí. svet by prestal byť dobrý aj zlý a prešiel by do plynulých odtieňov nestrannej šedi. 40 schodov k nebeskej bráne a 60 k pekelnej. stojíš v predpeklí a dívaš sa na svet z tej ohromujúcej výšky, netušiac prečo tam vlastne si, a krvou by si si vykúpil vstupné medzi oblaky. zaliala by schody a ako dážď by sa znášala až k čiernej zemi pod tebou. stratenej ako tvoje túžby niekde v neprebádaných diaľavách
a až na nás tú vyprahnutú hlinu nakladú, budeme hľadieť na schody. 40 a 60 a nevieš kam vlastne chceš isť. a slzy stekajúce z tváre stratia svoj lesk. zatratili nás. nechali nás blúdiť v hmlách, ale nám sa tam zapáčilo a dúfame, že sa budeme môcť vrátiť. a potom ťa realita kruto vtrhne do seba, a začneš prosiť o vodu. o vodu a o ďalšiu dávku sladkých snov.

dážď sa sype z oblakov ako perly a chladí pery. dnes neutícha, len silnie spolu s vetrom. hýbe okenicami, šklbe záclony a búcha dvermi. okna sú však zapreté a dokorán otvorené. dnes tu bude svetlo. celý byt dýcha prichádzajúcou búrkou. tu, tak vysoko a blízko tmavej oblohe kde sú všetky myšlienky voľné. kĺžu priestorom, po prázdnych kreslách, vädnúcich, takmer kondolenčných kvetoch. po prázdnych očiach v zrkadle a zelenajúcej plesni na ráme. mlčíme. odraz i ja. tak málo je slov na svete. spieva len vietor a dážď mu hrá na mlákach a vodnej triešti.
rozhodnutie netrvá dlhšie než zatajenie dychu. znie ako tón medzi dvoma kvapkami.

vyberieš malú, titernú pipetu ako z očných kvapiek, ale keď to máš tak rád, nedbám. skúsenou opatrnosťou vytlačíš jednu kvapku na jej zaguľatenom sklenenom povrchu a čakáš až dopadne na drsný jazyk. elegantne, precítene, dôstojne. chytím ťa za ruku a vsuniem si pomaly celé kvapkátko do úst, obklopím ho perami, pritlačím jazyk na jeho chladný povrch a pomaly vytiahnem. mne jedna nestačí.

Dismal ramble amid a dream...

Každá ulica, do ktorej zahnem je prázdna. Každá cesta trochu krivá, trochu nespravodlivá.

S človekom, ktorého tvár poznám až neskutočne dobre, so všetkými skrytými detajlami, ktoré moja pamäť zaznamenáva so zvráteným perfekcionizmom. Dĺžka jemných vlasov, oči zmiešané z hliny a machu, tisíce drobných čiar vrások, jazjev. Kožné nedokonalosti a dokonalé pigmentové bodky.

Známa tvár a meno, ktoré nedokážem vysloviť. Kým ste mi, pane? Prečo som sa s vašim tieňom stratila v tak temných uličkách? Kým...čím som ja vám?