Zavrhla som posteľ a pre dnešok si ustlala na gauči (ak sa ustlaním dá nazvať roztiahnutie deky a jeden vankúš). Ručičky hodín na stene sa približovali k polnoci pomaly a prezieravo, ako chlípnik k malému chlapcovi na ihrisku. Chvíľu som sledovala ten ostražitý boj drobnej ozubenej mechaniky s časom, vyzliekla zo seba aj posledné kusy oblečenia a ľahla si pod deku. Falošné leto teplej jari je zradné najmä vo večerných hodinách, kedy sa po slnečnom dni očakáva horúca noc, no miesto nej príde lepkavý chlad, naháňajúci zimomriavky po tele. Priliehavá, tenká deka sa takmer hýbala s nimi.
Snívala som o tom, ako sa vrátiš. Že zazvoníš uprostred noci na dvere, preľaknuto vyskočím z postele a len v župane ti otvorím. V ruke budeš držať kvety, ktoré som tak dávno chcela dostať práve od teba, a nesúvisle začneš produkovať výhovorky na to, prečo si sa vrátil takto vprostred noci, až pokým ťa nevtiahnem dnu. Ľahneme si do postele, so zle skrývanou dychtivosťou zo mňa stiahneš hodvábny župan a potom… ktovie. Potom možno budeme spať v spoločnom objatí, vyčerpaní ale šťastní, vpíjajúc sa do vône toho druhého.
Snívala som o tom, že to je jeden zo snov, pri ktorých sa zrazu rozdrnčí bytový zvonček. V šoku vybehnem len tak z postele, aby som zodvihla vchodový telefón a tvoj hlas sa v ňom neisto ozve aby ma rozochvel už len svojim tónom, a všetko bude tak snovo skutočné.
Otvorila som oči a mala ich otvorené celú noc. Prišlo ráno a s ním pocit chladu. Prvé lúče, odhaľujúce tmavé kruhy okolo viečok.
Nikto neprišiel
No comments:
Post a Comment