I'm still here...

Šach je zvláštna hra - aby ste zachránili koňa, obetujete človeka. Ale švagor k nej pociťoval viac než len náklonnosť a vo chvíli nepozornosti som sa preriekla o tom, ako som kedysi chodievala do šachového klubu. Nie že by som na základe tejto skutočnosti bola dáko lepšia než priemerný dospelý človek zorientovaný v pravidlách, ale tento argument zúfalo neobstál. Okamžite som bola začlenená do hry, v ktorej nebolo úplné jasné kto je hráč a kto len pozorovateľ, lebo všetci boli zrazu experti v taktike a predvídaní ťahov.

Prehra bola nevyhnutná. Postupne sa minikolégium odborníkov presunulo k nedeľnému stolu v postkomunistickej jedálni. Sieťkové záclony s kvetinovým vzorom, presklené vitríny s pohármi z českého skla, béžový záťažový koberec. A medzi dverami svokra s pečeným kuraťom plneným boh-vie-čím. Idylka ako z filmu deväťdesiatych rokov. Chýbal len kompót, ktorý nevie nikto otvoriť.

"Miško, tebe ten šach vždy tak dobre išiel. On bol totiž až na krajskom kole, ešte na základnej skole. Určite by si ho mohol učiť aj synovca."

"Áno mami." ozvala sa blesková odpoveď dobre vytrénovaného syna.

"Vie tvoja mama, že máme dcéru?"

"Čo si to tam šepkáte?"

"Ale nič mami, vraj aj Sárinka by sa mohla učiť hrať šach až vyrastie." Aspoň na toľko aby vedela povedať, že ju také hry nebavia.

"No ale chlapcovi by to šlo lepšie. Dáš si šalát, moja?"

Dá sa to považovať za útok? Chvíľu som bola v pokušení zisťovať, či v tom šaláte nie je náhodou zamiešaný jed. Alebo dáke ezoterické bylinky na zabezpečenie mužského potomka. "Nie, ďakujem."

"No ale daj si. Dnes všetci zanedbávajú zdravú stravu. Robíte celý deň v tých klimatizovaných budovách a von vídete len keď si dáte vyprážaný syr s hranolkami. No čo je to za jedlo? A potom ste chorí a bledí a nechutí vám." V tej chvíli som pochopila prečo je žena predo mnou stelesnením věstonickej venuše.

"Mama, polož ten tanier a nechaj nás, nech si sami naložíme."

Vo chvíli sme si vymenili pohľady, vyhodnotili pocity z nečakaného spojenectva.

"No že sa ja trápim. Ani tebe, Miško, nemám nakladať?"

"Čo?"

Michal tam celý čas len sedel a hľadel na ucho polievkovej misy a teraz zmetene pozeral okolo seba ako človek, ktorého zobudili o štvrtej nadránom s otázkou, aký je vzorec pre slučkové prúdy.

"Vy máte v rodine problémy so sluchom?" spýtala som sa pošepky, pokým sa tí dvaja hašterili.

"Ale kto by tu mal problémy so sluchom. To sa len vyhovárame, aby sme jeden druhého nemuseli počúvať." Letmý úsmev zamaskoval za slávnostnú vážnosť a s výrazom vhodným aj na inauguráciu vyhlásil "Poďme jesť".

A tak sme jedli. Bez ďalších problémov sme zvládli nedeľný obed a domov odchádzali už ruka v ruke, prvý krát s pocitom manželskej súhry.

 

 

"Každá žena úprimne a s vervou náboženského fanatika nenávidí kruhy pod očami. Keby to tak nebolo, výrobcovia korektorov by skrachovali. Dôležité je ich marketingom presvedčiť, že sú horšie a tmavšie než v skutočnosti môžu byť. Ak sa ale v reštaurácii, kdekoľvek vonku, odhodláš pozrieť ľuďom na oči, zistíš, že by ten korektor potreboval potom každý.

Ak sa náhodou odhodláš pozrieť im aj do očí, zistíš, že omnoho viac väčšina potrebuje korektory úplne iného charakteru.

To si dobre zapamätaj, lebo sa ti to v živote zíde keď budeš mať štrnásť a prvý nafúkaný fešák triedy ti povie, že nie si dosť pekná na jeho vkus."

Otočí sa od zrkadla k Sáre, ktorá ako správne štvorročné dieťa venuje pozornosť čomusi úplne inému, než monológu rodiča

"Tak nič, ja ti to ešte pripomeniem. Poď ku mne, za chvíľu pôjdeš k tete Jarke a budete sa hrať."

"A kde budeš ty?"

Prekvapené oči sa uhrančivo zahľadeli spoza bábiky, ktorú tak odhodlane zvieralo v rukách malé dievčatko. Medzi obývačkovím nábytkom v krémových odtieňoch vyzerá sama ako bábika. Z porcelánu a v lakovaných topánočkách.

Ja idem na návštevu do horúceho pekla "Na oslavu s ockom, až ťa odvezie k Jarke. Ale ak ju nebudeš poslúchať, pôjdeš k zlej ježibabe!"

Sára sa s ujačaným smiechom rozbehla ukryť a cestou pokrikovala "zlá ježibaba!".

Ale peklo je nič v porovnaní s mrzutým manželom na firemnej oslave. Dnešok bude asi ten deň, kedy bude zodpovedná aj za nevydarene počasie. Vonku lialo až neuveriteľne vytrvalo na to, že bol december. Okná boli hlučne bičované ťažkými kvapkami vody a vetrom. To bude chcieť viac tužidla. Ale čo žena nespraví v snahe získať si pozornosť manžela.

 

Bola to nehoda. Všetci to vraveli, no pramálo to pomáhalo. Ktorá matka dokáže nebyť šialenou hrôzou bez seba, keď jej dieťa bezbranne leží v nemocnici a už druhý týždeň sa nepreberá?

Aj po takej dobe mu to prišlo neskutočné. Žil si svoj študentský život aj keď už škola skončila a bol na to hrdý. Bezstarostný, nezaťažený únavnými problémami každodenného života – to bolo pre iných, tých menej šťastných. A teraz? Všetko bolo inak. Jeho dcéra? To bola nehoda!

Mobil sa znova roztriasol a pripomenul aká je zima. Po pár chvíľach sa rozoznela predvolená melódia telefónu, taká, akú má asi polovica majiteľov podobného zariadenia. Nie preto, že by boli príliš leniví zistiť kde v nastaveniach sa zvonenie vlastne mení, len nevedeli čím iným by ju nahradili.

“Prosím” unavene sa ohlásil.

“Kde si?” bleskovo zaznela nervózna otázka “Už si tu mal byt. Vravel si že skončíš v práci skôr. Nič sa ti nestalo cestou?”

“Nie, nestalo.” Vyznelo to o trochu rozozlenejšie než zamýšľal. “Ako je Sárinke? Už skočili?”

“Ešte ju operujú.”

Napäté ticho. Spojenie na chvíľu zapraskalo, tak ako zvykli staré káblové rozvody, a niekde tam na druhej strane linky bolo počuť vŕzganie nemocničných sandálov o dezinfikované linoleum.

“Kde si?” hlas sa jej rozochvel. Možno potláčaným plačom, možno zúfalým hnevom, kto vie.

“Ešte stále som tu.” Bože, “V práci sa niečo pokazilo.” kde si? “Musím to dať do poriadku. Prepáč.”

Zrazu hľadel na zhasínajúci displej a ani nevedel kedy zložil. Znenazdania ho premkol decembrový chlad zakusujúci sa pod hrubú bundu.

Na vyprázdnenom nemocničnom parkovisku naštartoval motor krivo zaparkovaného auta v ktorom sedel už hodinu. Pomaly sa začala roztápať začínajúca námraza na čelnom skle, sedačky sa vyhrievali a hluk motora narúšal sviatočný klud a ticho. Celé hodiny, pokým nedošiel benzín.

Prepáč.

Binary collapse…

Keď sme skolabovali do podsvetov úspornejšej reči, internetových skratiek a timetableov, popri ktorých si na virtuálnej káve môžeme poklábosiť cez chaty, stratilo sa písmo.

Nie malé písmenká, vymodelované do uniformne deformovaných kocočiek, pripravených na akokoľvek násilný či hladivý dotyk, ale prosté, úhľadné, mierne doľava naklonené písmo s drobnými kvapôčkami atramentu medzi riadkami. Otlačené na oboch stranách pijaka a malíčku pravej ruky. S rozvahou prikladané podpisy zdegenerovali do rozpínavých čarbaníc a cit sa skomprimoval do dvojbodiek a zátvoriek. Z očakávania ostalo frenetické obnovovanie, niekedy ľahostajnosť.

Utieklo prekvapenie, ktoré prichádza so šuchotaním v schránke. Nezostalo žiadne napätie z rozliepania obálky, v ktorej som ukrytá. Vo vnútri, so zloženým papierom, odtlačkom túžobných pier a vysušeným štvorlístkom z herbára viazaného v koži. Sú na mne ozveny prstov, pritisnutia k hrudi, zúfalstvo kde začať, i šteklivý dotyk špičky jazyka.

Stále som tu, stačí sa rozpomenúť, vymaniť z područia diskrétnych stavov boolovskej algebry, kópií v archívoch a označení priority v hviezdičkách.

Stále som tu, stačí len vkĺznuť do intimity listu.

Len pre dvoch. Len pre teba.

S láskou...

                                               XXX

24 hours of sun...

“Domov je tam, kde zložím hlavu. Ale načo vešať hlavu keď je tak dobre?“

Široko sa usmial a nasadil si štramácky klobúk. Letná aura, ktorá ho obklopovala, nútila slnko žiariť aj keby nechcelo.

“Možno  raz dobre byť prestane.“

“S takým pesimizmom si život veľmi neužiješ. “ Zaškeril sa a bez ostychu sa zahľadel okoloidúcej servírke do oči, následkom čoho sčervenala a s úsmevom utiekla k ďalším zákazníkom.

“Asi nie. Ale aspoň mám kde bývať. “ Šlo možno o príliš krutú pomstu a v okamžiku, kedy boli slová už nenávratne vyslovené, ich oľutovala.

“No vidíš, a to ma privádza k úžasnému nápadu - môžem sa k tebe nasťahovať!“

Ľútosť bola preč.

“Prečo ku mne?“

“No lebo máš kde bývať a máš istoty a všetky tie úžasné veci o ktorých hovoríš keď už hovoríš a samozrejme to najdôležitejšie“ dramatická pauza až predramatizovane natiahnutá, takže si vynucovala reakciu.

“Nemáš ako zaplatiť? “

“No to tiež nie. Ale chcel som povedať, že ešte nevieš aký úžasný je svet s mojou spoločnosťou.“

Človek spraví za život veľa chýb (za predpokladu, že nie je naivný optimista a potom si žiadnu nechce pripustiť) ale len máloktorá sa zomelie tak rýchlo. Ešte v ten večer sa nasťahoval do hornej izby houseboatu, čo by samé o sebe nebolo tak zarážajúce. Šok prišiel keď mu začali chodiť balíky na novú adresu v priebehu prvého týždňa. Ale za zlého spolubývajúceho ho určíte nemožno pokladať. Doma sa nezdržoval skoro vôbec a tých zopár vecí ktoré vlastnil si žiarlivo držal za zatvorenými dverami svojej izby.

Zatvorenými, no nie zamknutými.

Po krátkej ale skrušujúcej dobe zvíťazila prirodzená ženská zvedavosť a opatrne mu vkĺzla do izby. Na prvý pohľad bežná izba kam nemá dosah ženská ruka. Oblečenie vytiahnuté zo skríň, aby sa v ňom dalo ľahšie zorientovať, neustlaná posteľ, okolo nej nejaké tričko, skupinka špinavých ponožiek a kôpka čohosi, čo by pravdepodobne nazval 'ešte nie úplne špinavé' a do posledného dychu bránil pred únosom do pračky. Nad posteľou sa pomaly otáčal lapač snov v živých farbách a s krásnymi korálkami na pierkach. Na stole stála prázdna fľaša pochybného alkoholu s názvom KB obklopená autobusovými lístkami a letákmi nepochybne všetkých druhov a veľkostí. Od stoličky nepochopiteľne viedol žltý špagát, s mašličkami na oboch koncoch, až po nočný stolík, na ktorom stál pohár so zubnou kefkou a zopár nepoužívaných skrípt. Až na jedno, ale to patrilo pravdepodobne dakomu cudziemu. Meteorológia 1, ale to bol predsa úplne cudzí odbor.

Zo zvedavostného tranzu ju vytrhlo až zabúchanie na dvere. Zavrela izbu a s previnilým výrazom pribehla k vchodu aby zistila, že prišiel len poštár. Ďalší, ktorému je jedno kto doporučené zásielky preberá, hlavne, že ich má z krku.

Dva listy, oba pre neho a oba z cudziny. Ale jeden mal až príliš známy úradný formát. Taký, čo sa príliš dobre pamätá.

Čo sa ti to stalo? Kde teraz zložíš svoju inokedy tak ľahkú hlavu?

Na zadnom sedadle auta sa dospáva najlepšie. Nie že by to bolo pohodlné, ale táto poloha ponúka akýsi iný pohľad na svet. Nový uhol.  Zapadajúce slnko oslepuje z jedného okna, zatiaľ čo z druhého je jasne vidieť lagúnovú oblohu, preťatú bielymi, kryštalizujúcimi kvapôčkami za motormi dopravného lietadla. Možno má nejakú exotickú destináciu, plnú mora a pohody a krásnych žien. Aspoň snívať sa o tom môže, nie? Celé nebo sa v zákrute pootočí a ukryje slnko. Znova príde spánok a znova prebudenie. Tentokrát už do tmy, pretínanej pouličnými lampami a svetlami z benzíniek. Také náhrady za chýbajúce hviezdy a hmloviny. Rozsvietené bilboardy vytyčujú trasu civilizovanému svetu, v ktorom sa nezaobídete bez bezpečnostných dverí alebo politika s číslom 28 na minuloročných voľbách do samosprávy.

Cesta k rieke bola však trochu neprístupná v takej tme a tak treba ísť po vlastných. S klobúkom na hlave a doznievajúcim úsmevom na tvári si vykračoval neosvetlenou cestou a premýšľal, či nejde o akési opatrenie proti autám, ktoré by sa inak mohli voľne premávať okolo houseboatov v noci a rušiť tým zadumaných rybárov, no nevedel si predstaviť kde by sa nabrala nejaká hustejšia doprava na tak odľahlom mieste. Jediné, čo tu bolo na husto boli komáre. Ale s tým sa dá žiť, obzvlášť na konci tak dobrého dňa.

Čo najtichšie prešiel domom aby si nevyslúžil vyčítavý materinský pohľad svojej domácej za to, že sa takto vkráda po nociach. Ale buďme úprimní, keby nikto nestriehol, nebol by ani dôvod zakrádať sa ako zlodej do vlastnej postele. Mal tam aj namierené keď zbadal listy zasunuté pod dverami izby.

Ľahol si na drevenú terasu houseboatu. Okolo vŕzgali hrdzavejúce pontóny a zopár hviezd nesmelo presvetľovalo jarnú oblohu. V ruke držal úhľadným rukopisom napísaný list od otca plný entuziazmu, nádeje na nový začiatok a gramatických chýb. V druhej mačkal jeho úmrtné oznámenie s informáciami o mieste poslednej rozlúčky. Úradné listy mali zjavne o dva dni kratšiu cestu k adresátovi naproti osobným.

Najbližšie lietadlo odlietalo za 5 hodín, ďalšie za 18 pre prípad, že by to nezvládol. Množstvo času na premýšľanie.

Vlny jemne rozhúpali podlahu a hojdali ako materské objatie. Hladiac tupo do stredu oblohy premýšľal či je na mieste potláčať slzy alebo nie.

Dúfal, že ho nik nevidí.

Z cintorína za dedinou Kolgujev je vidieť pláň zvažujúcu sa až k rieke Jenisej. Dokráčať k nej trvá deň, aj keď autom by vám to zabralo sotva dve hodiny. Ak ste miestny. Zblúdilí turisti to tu volajú druhý polárny Ural kvôli charakteru krajiny a všadeprítomnému bahnu. Zdanlivo pevné cesty sú schopné aj ostrieľané terénne autá zdržať na celé hodiny. Zato miestne ľahšie bakelitové Lady po nich prechádzajú ako staršie baleríny.

Ľadový vietor tu reže do tváre a brázdi rozvážnu hladinu Jeniseja. Miestni  by to nazvali krásnym vrcholom leta. Tráva, ktorú len príležitostne spása nejaké malé, zavalité zviera, sa chúli v zažltnutých trsoch tesne pri zemi a tiež sa snaží odolať vetru. Všetko sa tu akosi len snaží odolať nepriaznivým podmienkam.

Ďalšie dva dni cesty po prúde leží Kanin. Ťažko hovoriť čo i len o kopaniciach, keďže v tomto vrchole Sibíre, kde ani pravoslávny boh nedovidí, sa ľudia už veľmi nezdržujú. Zopár nostalgických vytrvalcov tu má dobre zateplené chaty. Na blízkom vrchu je aj meteorologická stanica. Mala podávať správy priamo zo severného polárneho kruhu. Aspoň tak to otec zamýšľal.

Každého presviedčal ako skvelé miesto je Kanin. Ideálne pre výskumníka - človek sa tu cíti ako na konci sveta. Nie tom s fanfárami či posledným žijúcim človekom. Len sám. Vyhnaný. Tak by to otec chcel. Práve dnes.

Drobný poprašok letného snehu okamžite vstrebával rozprášený popol a všetky myšlienky.

Inak tu nebolo nič.

Len slnko.

Celý deň

Waiting for the next round...

Tak kam to bude dnes?

Necháš sa voziť kamkoľvek si uzmyslíš. Toľko voľnosti, toľko možností. Zrazu si vďaka mne všade skôr než doteraz, nemusíš sa prispôsobovať cestovným poriadkom, ani si strážiť čas. Chváliš sa pred priateľmi mojou trblietavou farbou, dokonalým pradením, ktorým ťa obšťastňujem, keď na to máš náladu, so zasvišťaním s tebou predbieham červenú a ty sa vždy spokojne usmievaš.

Potom zaparkuješ pred podnikom, pozdravíš sa s kamarátmi a mňa necháš čakať. Pozatváram všetky okná, ktoré si nedbalo nechal pootvorené, obrním sa zamknutými dvermi a červeným svetielkom pod rádiom a čakám. Čakám až sa dozabávaš a vrátiš ku mne.

Hľadíš ma po nablýskanej streche a dievčatá okolo teba sa chichocú a vykrúcajú. Ktorú dnes poveziem pre teba domov? Odparkuješ ma na bočnom parkovisku, preč z dohľadu, a necháš čakať. Zájde slnko, pouličné svetlá sa odvracajú k cestám, po ktorých sa preháňajú iné autá. Škaredšie, staršie, nie také dobré ako som ja. Preto ma máš predsa rád. Preto budem na teba čakať. Aj keď bude pršať a blato ma nedôstojne ušpiní zo všetkých strán. Vrátiš sa a pomôžeš mi, postaráš sa o mňa. Budem tu aj keď začne mrznúť, stierače znehybnejú na čelnom skle a moje vlastné štartovanie ma zradí pri prvých dvoch otočeniach kľúča.

Budem sa brodiť zmesou technickej soli a drobného štrku až kým sa mi nezačne prepaľovať podvozkom a vykresľovať ryšavé škvrny okolo blatníkov, o ktoré sa začneš zaujímať až keď príde jar a poškodenie bude takmer neznesiteľne rozsiahle. Budem počúvať tvoje sťažnosti na privysoké náklady na mňa a tváriť sa, že sa ma tým nemôžeš dotknúť. Počkám, až si na mna znova spomenieš, aby si do mňa znova vstúpil, upravil si ma podľa svojich preferencií, zajazdil si, a znova ma kdesi nechal osamote. Budem tu. Nemám na výber.

Scarecrow in the rain…

Darker Than Black OST - In no Piano

Sedela som v kaviarni medzi vankúšmi ako najposlednejší nešťastník, zabudnutá všetkými bohmi, ako strašiak, okolo ktorého sa aj vrany boja prelietať. Rovnako obsluha. Netrpezlivo vypočutá objednávka, v rýchlosti donesená tácka, položená na opačný kraj stola. Potom chlapec v čiernej zástere znova ušiel za pult. Nebol tam nikto, len párik hlučne sa bozkávajúci za oddeľujúcou knihovničkou a ja na druhej strane tejto barikády. Vo svojom zákope.

Prisunutá strieborná tácka odrážala zhlúknuté poháre a tanierik so zákuskom do druhej strany rozmazanej zrkadlovej reality. Šľahačka ako závoj zapúšťala biele pruhy do tmavej kávy a škoricové bodky sa zabárali na jej horskom vrcholčeku.

Na líci ma zastudila kvapka vody. Odkiaľ? Všade ticho, nič sa nehýbe, klimatizácia si potichu hrkoce pod stropom medzi zhasnutými lampami. Prečo by svietili, je predsa deň. Druhá kvapka dopadla na rameno a stratila sa v čiernote trička, do ktorého vsiakla. A potom nič. Klimatizácia nevinne chrčí ďalej, suchá, bez známok zaangažovanosti do tejto bizarnej scénky.

Pohár s minerálkou zašumel na stole. Ďalšia kvapka rozbúrila drobné bublinky do podeseného úprku k hladine. Než som si stačila vychutnať ten pohľad, dážď zalial celý stôl. Na patchworkových, pieskovo šedých a hnedých kožených poťahoch sa rozbehli potôčiky a zbiehali do stojatých mlák vo vysedených priehlbinách kresiel. Šľahačka sa roztiekla a skryla do kávy pred ťažkými kvapkami, koláč rozvážne nasával vodu nazbieranú v tanieriku. 

Nikto z prítomných si zjavne nič nevšimol. Chlapec v zástere utieral poháre a rozkladal ich na sklenenú policu aby do seba opäť mohli nabrať vodu, na druhej strane knihovničky zastonal obstarožný gauč a ozval sa tlmený chichot dievčaťa. Z reproduktorov statočne vzdorujúcich vode znel melancholický klavír, doprevádzajúci nárazy kvapiek. Mokré vlasy definitívne opustili pôvodný účes a lepili sa na chrbát a na krk. Zo stola stekala voda v mohutných prúdoch po mojich nohách a napĺňala lodičky.

Než som dopila kávu, monzún ustal. Zanechal vychladený vzduch na ktorom sa priživovala klimatizačná jednotka, ako by snáď šlo o jej zásluhu. Roztvorili sa presklené dvere a fotobunka vpustila dvoch mužov. Bez povšimnutia kráčali po mlákach a vodou nasiaknutom šedom koberci. 

Vonku žiarilo letné slnko, vzdialené zvony odbíjali 5 hodín a ja som s úsmevom kráčala preč. Peniaze ostali aj s drobnými nazvyš na kraji suchého stola.

love you so...

Cyklistika je viac než len šport, je to forma uctievania. Od okamihu výberu vhodného oblečenia sa stáva každá žena kňažkou svojho tela. Oblečie sa, skontroluje každý záhyb, upevní všetko, čo má držať a povolí všetko, čo sa má uvoľnene pohupovať. Nasadne na svoj bicykel a osedlá pohľady náhodných uctievačov.

Každý kilometer je pritom maličkou výzvou lenivosti. Vždy sa dá vrátiť. Nechať to tak, neunavovať sa, nevyčerpávať. Ale vždy sa dá ísť ďalej. Ísť rýchlejšie, nechať vietor vyvliecť vlasy z pevného drdolu, rozvíriť ich okolo tváre ako korónu a nechať ho kĺzať ďalej. Sledovať a cítiť dynamiku vzduchu svištiaceho okolo záhybov tela. Od namáhaných zápästí, po odhalených rukách a bokoch, zápasiac s rozpálenými ramenami a chrbtom.

Objavia sa prvé kvapky potu. Orosia slnkom červenajúcu sa pokožku a stekajú v jemných pramienkoch, aby priniesli chlad rozhorúčenému svalstvu. Posledných pár metrov je vždy najťažších a najrýchlejších. Po zosadnutí nohy zaváhajú, zachvejú sa. Šťastné dorazenie do cieľa. Ale to nie je koniec.

Šatstvo roztrúsené od vchodových dverí ako v sne zvrhlého stopára. Chvíľa bezvládneho ležania na gauči, pozorovanie napnutých lýtok vyložených na operadle a naberanie posledných síl na presun do sprchy. Vlažnej sprchy; nič lepšie ani byť nemôže. Tu sa uctievanie vždy končí, pod kvapkami zmývajúcimi prach a soľ a únavu. Stačí nechať na seba tiecť vodu, sledovať tanec zimomriavok, spomaľovať dych, a až sa malá kúpeľňa náplní parou, na kachličku pred sebou prstom napíšem TÁŇA. Ako rytina na večných kamenných tabuliach, len na nečisto. Bola som tu.

O zámok dverí zaškŕkal mačací prívesok. Načo ženy dávajú mužom na kľúče také zbytočnosti? Je to nejaký druh značkovania si teritória, či len čistá zlomyseľnosť?

Od vchodových dverí viedla cestička rozhádzaného šatstva k otvorenej kúpeľni a všade boli stopy mokrých nôh. Keď som vošiel do spálne, prevalila sa na druhú stranu a z pod perín nechala vykúkať len odhalený bok a mokré vlasy. Potichu sa zachichotala do vankúšov. Vzduchom sa niesla jej sladká, neodolateľná vôňa.

“Ak tam budeš stáť a zízať pridlho, prechladnem. Poď radšej sem a zahrej ma.”

Ani ma nenapadlo váhať.

“Sme si tak úžasne podobní.” To bolo jediné, čo sa mi podarilo zo seba dostať popri bozkávaní jej vyčerpaných, štíhlych stehien. Pružná a vlhká koža na nich si ešte stále držala namáhaný, ružový odtieň.

“Iste, sme.” Pousmiala sa a čierne linky privretých očí sa jej vyrovnali do dvoch dokonalo rovných čiar. Desivý predátor, a pri tom pod dotykom mojich rúk pradie ako najkrotkejšie mačiatko. Tak som sa dotýkal. Hladil a dráždil, až kým neprehýbala chrbát. Zatínala drahú manikúru do vankúšov a vzdychala.

“Milujem ťa” pošepol som jej.

“Pokračuj” zastonala a zvíjala sa ďalej ako had, len napoly rozhodnutá ujsť. Napoly ostať. Nikdy neodpovie ‘aj ja teba’. 

The revelry of regrets…

“Dnes som na terapii narazil na totálnych cvokov!”
“Ľuboš, na skupinové terapie chodia len cvoci.”
“To vôbec nie je pravda, som tam ja.” Hrdo sa vzpriamil a usrkol si z najhoršieho Mojita, aké sa v meste dá kúpiť. Ktoromkoľvek meste. “Boli to dvaja schizofrenici a bavili sa o tom, ako je praktické nosiť handsfree a pri záchvatoch pôsobiť, že telefonujú. Odvtedy to neviem dostať z hlavy. Celý deň som sledoval ľudí na ulici, či vážne telefonujú alebo sa len robia.”
“A na čo si prišiel?”
“Že to asi začnem robiť tiež.”
Objednali sme si ďalšie tri drinky ale opitosť sa dnes akosi nie a nie dostaviť. Začala som upodozrievať barmana z šetrenia na triezvych zákazníkoch. Hlasná hudba znemožňovala ďalší aktívny rozhovor a izolovala každého z nás vo vlastných hlavách a myšlienkach. Všetci traja sme na chvíľu uviazli v neveselom zadumaní, ponorení do vlastných nešťastí. Takto dáko sa končieva dobrý večer a začína alkoholizmus. “Myslite, že tu je nejaký díler? Mali by sme sa nejako odviazať, lebo sme ako skupinka stroskotancov.”
“To aj sme ak si si nevšimla.”
“Tuto pán vie o čom hovorí. Má na to tituly.” Ľuboš strčil lakťom do svojho kolegu a zjavne úhlavného pracovného konkurenta. “Tak ma napadá, toto mi strčila do ruky jedna akože-tlstá, než prišla terapeutka.” Z tašky vybral ampulku s liekmi a postavil ju na stôl medzi nás ako pacienta na posúdenie.
“Čo znamená akože-tlstá, kolega?”
“Že má mindráky z tých štyridsiatich kíl, čo má. Kolega. Ale aj tak ju necháš v tom, lebo na štíhle baby sa díva lepšie ako na tie, čo sú dvakrát také ako ty.”
Kým si vymieňali chlapské názory na preferencie ohľadom ženských predností, s myšlienkami na môjho manžela som pritiahla lieky k sebe. Otvorila uzáver, ktorý mal vydať charakteristické puknutie, no v hluku zaniklo. Vysypala som obsah do dlane, rýchlim pohybom vhodila do úst a zapila pochybne alkoholickým drinkom, ozdobeným ananásom a čerešničkou.

Neviete si ani predstaviť, čo bolo po tom.

Bežné predávkovanie sa je úžasný zážitok v porovnaní s predávkovaním sa tabletkami na chudnutie. Čakáte na niečo - halucinácie, dobrú náladu, nával energie, čokoľvek. Miesto toho príde nevoľnosť, priam tehotenská náladovosť, len stlačená z niekoľkých mesiacov do jedného jesenného popoludnia. Sanitári si myslia, že ste feták. Ono to tak samozrejme vyzerá. Keď už máte pocit, že ich úspešne presviedčate o opaku, začnete zvracať natrávené tabletky. Bez váhania spustíte, že ide o tabletky na chudnutie (aspoň to je napísané na tej prekliatej fľaštičke, z ktorej lieky máte) a oni to okamžite pokladajú za anorexiu. Čo teraz? Risknete povedať, že šlo len o zábavu a iba ste do seba hodili nejaké tabletky bez obštrukcií ohľadom ich pôvodu a účelu?
Takže blázon. Feták, anorektik, sebevrah. Pre istotu to do zdravotnej karty zapísali všetko.
Keď mi nadránom kleslo promile na nulu, dostala som podpísanú prepúšťaciu správu a ako bonus ustarane vyčítavý pohľad službukonajúceho lekára. Ľuboš sa ostal venovať jednej sestričke, ktorej práve končila smena, tak som ostala len so svojim záchrancom v prázdnej čakárni.
“Ak chceš, môžem ťa odprevadiť domov. Aby sa ti nič nestalo.”
“To pre prípad, že by som mala lekáreň po ceste?” vymenili sme si pobavené pohľady. “A ak nechcem?”
“Ak nechceš, môžeme ísť ku mne a ja ti spravím to najlepšie kura na karí, aké si kedy ochutnala.”
A tak som absolvovala najdlhšiu prednášku o indickej kuchyni, druhoch karí, tibetských jakoch a hustých jogurtoch. Príprava jedla v jeho malej kuchyni bola skôr mágiou ako varením. Všetky ingrediencie museli byť roztriedené do vlastných misiek a tanierikov a vstupovali na scénu v presnom poradí. Miešanie, zmena intenzity modrého plameňa, podlievanie vodou – to všetko podliehalo prísnym pravidlám podivného rituálu. Len zdobné prestieranie pôsobilo nešikovne a nepatrične.

Polozil predo mňa plný tanier a čakal. Napadlo ma, či neucítim v prvom súste mandľovú chuť, pri tom ako ma prevŕtava pohľadom, ale odhodlala som sa ochutnať. A mýlila som sa. Žiadne mandle, ani keby tam boli skutočné a škrípali by medzi zubami, by nebolo cítiť. Myslela som, že sa utopím v drese. S kľudom som mohla prasknúť na preplnenie žalúdku vodou a aj tak som nedokázala uhasiť ten požiar v ústach. Čiže predsa len to bol pokus o vraždu.
“Naozaj som mal dojem, že máš rada štipľavé. Neviem ani prečo.” S previnilým výrazom mi podal už druhý krajec chleba a na stôl postavil dve šálky zalievanej kávy.
“To nič, len už nie som tak mladá, aby som zvládla takýto nápor.”
V tom praskla bublina zlých myšlienok a rozprskla sa priamo nad našim stolom.
“To ja som už starý muž. Moja bývalá žena už ani nemá chuť sa so mnou súdiť, deti vyrástli a odišli a mne ostal len tento dvojizbový byt s tapetami po komunizme.” Odpil z kávy s precíteným životným sklamaním, ktoré sa vie stotožniť len s jej horkou chuťou.
“Nie si starý” pohladila som ho po zošednutých vlasoch, smutne uľahnutých na temene a usmiala sa, hladiac mu spriama do očí.
“Teraz si ma už tak napoli presvedčila. Prepáč, neviem, čo to do mňa vošlo. Máš dosť svojich starostí. Nechcem na teba váľať aj tie moje.“
“A načo by potom boli priatelia, keď na nich nemôžeš pováľať svoje starosti bez výčitiek svedomia?“ Znova sme sa na seba naraz usmiali. Ja naňho, on na mňa. Svet bol o niečo málo krajší a ja som vedela, že teraz sa konečne dokážem vrátiť domov a dýchať jeden vzduch s manželom.