The revelry of regrets…

“Dnes som na terapii narazil na totálnych cvokov!”
“Ľuboš, na skupinové terapie chodia len cvoci.”
“To vôbec nie je pravda, som tam ja.” Hrdo sa vzpriamil a usrkol si z najhoršieho Mojita, aké sa v meste dá kúpiť. Ktoromkoľvek meste. “Boli to dvaja schizofrenici a bavili sa o tom, ako je praktické nosiť handsfree a pri záchvatoch pôsobiť, že telefonujú. Odvtedy to neviem dostať z hlavy. Celý deň som sledoval ľudí na ulici, či vážne telefonujú alebo sa len robia.”
“A na čo si prišiel?”
“Že to asi začnem robiť tiež.”
Objednali sme si ďalšie tri drinky ale opitosť sa dnes akosi nie a nie dostaviť. Začala som upodozrievať barmana z šetrenia na triezvych zákazníkoch. Hlasná hudba znemožňovala ďalší aktívny rozhovor a izolovala každého z nás vo vlastných hlavách a myšlienkach. Všetci traja sme na chvíľu uviazli v neveselom zadumaní, ponorení do vlastných nešťastí. Takto dáko sa končieva dobrý večer a začína alkoholizmus. “Myslite, že tu je nejaký díler? Mali by sme sa nejako odviazať, lebo sme ako skupinka stroskotancov.”
“To aj sme ak si si nevšimla.”
“Tuto pán vie o čom hovorí. Má na to tituly.” Ľuboš strčil lakťom do svojho kolegu a zjavne úhlavného pracovného konkurenta. “Tak ma napadá, toto mi strčila do ruky jedna akože-tlstá, než prišla terapeutka.” Z tašky vybral ampulku s liekmi a postavil ju na stôl medzi nás ako pacienta na posúdenie.
“Čo znamená akože-tlstá, kolega?”
“Že má mindráky z tých štyridsiatich kíl, čo má. Kolega. Ale aj tak ju necháš v tom, lebo na štíhle baby sa díva lepšie ako na tie, čo sú dvakrát také ako ty.”
Kým si vymieňali chlapské názory na preferencie ohľadom ženských predností, s myšlienkami na môjho manžela som pritiahla lieky k sebe. Otvorila uzáver, ktorý mal vydať charakteristické puknutie, no v hluku zaniklo. Vysypala som obsah do dlane, rýchlim pohybom vhodila do úst a zapila pochybne alkoholickým drinkom, ozdobeným ananásom a čerešničkou.

Neviete si ani predstaviť, čo bolo po tom.

Bežné predávkovanie sa je úžasný zážitok v porovnaní s predávkovaním sa tabletkami na chudnutie. Čakáte na niečo - halucinácie, dobrú náladu, nával energie, čokoľvek. Miesto toho príde nevoľnosť, priam tehotenská náladovosť, len stlačená z niekoľkých mesiacov do jedného jesenného popoludnia. Sanitári si myslia, že ste feták. Ono to tak samozrejme vyzerá. Keď už máte pocit, že ich úspešne presviedčate o opaku, začnete zvracať natrávené tabletky. Bez váhania spustíte, že ide o tabletky na chudnutie (aspoň to je napísané na tej prekliatej fľaštičke, z ktorej lieky máte) a oni to okamžite pokladajú za anorexiu. Čo teraz? Risknete povedať, že šlo len o zábavu a iba ste do seba hodili nejaké tabletky bez obštrukcií ohľadom ich pôvodu a účelu?
Takže blázon. Feták, anorektik, sebevrah. Pre istotu to do zdravotnej karty zapísali všetko.
Keď mi nadránom kleslo promile na nulu, dostala som podpísanú prepúšťaciu správu a ako bonus ustarane vyčítavý pohľad službukonajúceho lekára. Ľuboš sa ostal venovať jednej sestričke, ktorej práve končila smena, tak som ostala len so svojim záchrancom v prázdnej čakárni.
“Ak chceš, môžem ťa odprevadiť domov. Aby sa ti nič nestalo.”
“To pre prípad, že by som mala lekáreň po ceste?” vymenili sme si pobavené pohľady. “A ak nechcem?”
“Ak nechceš, môžeme ísť ku mne a ja ti spravím to najlepšie kura na karí, aké si kedy ochutnala.”
A tak som absolvovala najdlhšiu prednášku o indickej kuchyni, druhoch karí, tibetských jakoch a hustých jogurtoch. Príprava jedla v jeho malej kuchyni bola skôr mágiou ako varením. Všetky ingrediencie museli byť roztriedené do vlastných misiek a tanierikov a vstupovali na scénu v presnom poradí. Miešanie, zmena intenzity modrého plameňa, podlievanie vodou – to všetko podliehalo prísnym pravidlám podivného rituálu. Len zdobné prestieranie pôsobilo nešikovne a nepatrične.

Polozil predo mňa plný tanier a čakal. Napadlo ma, či neucítim v prvom súste mandľovú chuť, pri tom ako ma prevŕtava pohľadom, ale odhodlala som sa ochutnať. A mýlila som sa. Žiadne mandle, ani keby tam boli skutočné a škrípali by medzi zubami, by nebolo cítiť. Myslela som, že sa utopím v drese. S kľudom som mohla prasknúť na preplnenie žalúdku vodou a aj tak som nedokázala uhasiť ten požiar v ústach. Čiže predsa len to bol pokus o vraždu.
“Naozaj som mal dojem, že máš rada štipľavé. Neviem ani prečo.” S previnilým výrazom mi podal už druhý krajec chleba a na stôl postavil dve šálky zalievanej kávy.
“To nič, len už nie som tak mladá, aby som zvládla takýto nápor.”
V tom praskla bublina zlých myšlienok a rozprskla sa priamo nad našim stolom.
“To ja som už starý muž. Moja bývalá žena už ani nemá chuť sa so mnou súdiť, deti vyrástli a odišli a mne ostal len tento dvojizbový byt s tapetami po komunizme.” Odpil z kávy s precíteným životným sklamaním, ktoré sa vie stotožniť len s jej horkou chuťou.
“Nie si starý” pohladila som ho po zošednutých vlasoch, smutne uľahnutých na temene a usmiala sa, hladiac mu spriama do očí.
“Teraz si ma už tak napoli presvedčila. Prepáč, neviem, čo to do mňa vošlo. Máš dosť svojich starostí. Nechcem na teba váľať aj tie moje.“
“A načo by potom boli priatelia, keď na nich nemôžeš pováľať svoje starosti bez výčitiek svedomia?“ Znova sme sa na seba naraz usmiali. Ja naňho, on na mňa. Svet bol o niečo málo krajší a ja som vedela, že teraz sa konečne dokážem vrátiť domov a dýchať jeden vzduch s manželom.