Šach je zvláštna hra - aby ste zachránili koňa, obetujete človeka. Ale švagor k nej pociťoval viac než len náklonnosť a vo chvíli nepozornosti som sa preriekla o tom, ako som kedysi chodievala do šachového klubu. Nie že by som na základe tejto skutočnosti bola dáko lepšia než priemerný dospelý človek zorientovaný v pravidlách, ale tento argument zúfalo neobstál. Okamžite som bola začlenená do hry, v ktorej nebolo úplné jasné kto je hráč a kto len pozorovateľ, lebo všetci boli zrazu experti v taktike a predvídaní ťahov.
Prehra bola nevyhnutná. Postupne sa minikolégium odborníkov presunulo k nedeľnému stolu v postkomunistickej jedálni. Sieťkové záclony s kvetinovým vzorom, presklené vitríny s pohármi z českého skla, béžový záťažový koberec. A medzi dverami svokra s pečeným kuraťom plneným boh-vie-čím. Idylka ako z filmu deväťdesiatych rokov. Chýbal len kompót, ktorý nevie nikto otvoriť.
"Miško, tebe ten šach vždy tak dobre išiel. On bol totiž až na krajskom kole, ešte na základnej skole. Určite by si ho mohol učiť aj synovca."
"Áno mami." ozvala sa blesková odpoveď dobre vytrénovaného syna.
"Vie tvoja mama, že máme dcéru?"
"Čo si to tam šepkáte?"
"Ale nič mami, vraj aj Sárinka by sa mohla učiť hrať šach až vyrastie." Aspoň na toľko aby vedela povedať, že ju také hry nebavia.
"No ale chlapcovi by to šlo lepšie. Dáš si šalát, moja?"
Dá sa to považovať za útok? Chvíľu som bola v pokušení zisťovať, či v tom šaláte nie je náhodou zamiešaný jed. Alebo dáke ezoterické bylinky na zabezpečenie mužského potomka. "Nie, ďakujem."
"No ale daj si. Dnes všetci zanedbávajú zdravú stravu. Robíte celý deň v tých klimatizovaných budovách a von vídete len keď si dáte vyprážaný syr s hranolkami. No čo je to za jedlo? A potom ste chorí a bledí a nechutí vám." V tej chvíli som pochopila prečo je žena predo mnou stelesnením věstonickej venuše.
"Mama, polož ten tanier a nechaj nás, nech si sami naložíme."
Vo chvíli sme si vymenili pohľady, vyhodnotili pocity z nečakaného spojenectva.
"No že sa ja trápim. Ani tebe, Miško, nemám nakladať?"
"Čo?"
Michal tam celý čas len sedel a hľadel na ucho polievkovej misy a teraz zmetene pozeral okolo seba ako človek, ktorého zobudili o štvrtej nadránom s otázkou, aký je vzorec pre slučkové prúdy.
"Vy máte v rodine problémy so sluchom?" spýtala som sa pošepky, pokým sa tí dvaja hašterili.
"Ale kto by tu mal problémy so sluchom. To sa len vyhovárame, aby sme jeden druhého nemuseli počúvať." Letmý úsmev zamaskoval za slávnostnú vážnosť a s výrazom vhodným aj na inauguráciu vyhlásil "Poďme jesť".
A tak sme jedli. Bez ďalších problémov sme zvládli nedeľný obed a domov odchádzali už ruka v ruke, prvý krát s pocitom manželskej súhry.
"Každá žena úprimne a s vervou náboženského fanatika nenávidí kruhy pod očami. Keby to tak nebolo, výrobcovia korektorov by skrachovali. Dôležité je ich marketingom presvedčiť, že sú horšie a tmavšie než v skutočnosti môžu byť. Ak sa ale v reštaurácii, kdekoľvek vonku, odhodláš pozrieť ľuďom na oči, zistíš, že by ten korektor potreboval potom každý.
Ak sa náhodou odhodláš pozrieť im aj do očí, zistíš, že omnoho viac väčšina potrebuje korektory úplne iného charakteru.
To si dobre zapamätaj, lebo sa ti to v živote zíde keď budeš mať štrnásť a prvý nafúkaný fešák triedy ti povie, že nie si dosť pekná na jeho vkus."
Otočí sa od zrkadla k Sáre, ktorá ako správne štvorročné dieťa venuje pozornosť čomusi úplne inému, než monológu rodiča
"Tak nič, ja ti to ešte pripomeniem. Poď ku mne, za chvíľu pôjdeš k tete Jarke a budete sa hrať."
"A kde budeš ty?"
Prekvapené oči sa uhrančivo zahľadeli spoza bábiky, ktorú tak odhodlane zvieralo v rukách malé dievčatko. Medzi obývačkovím nábytkom v krémových odtieňoch vyzerá sama ako bábika. Z porcelánu a v lakovaných topánočkách.
Ja idem na návštevu do horúceho pekla "Na oslavu s ockom, až ťa odvezie k Jarke. Ale ak ju nebudeš poslúchať, pôjdeš k zlej ježibabe!"
Sára sa s ujačaným smiechom rozbehla ukryť a cestou pokrikovala "zlá ježibaba!".
Ale peklo je nič v porovnaní s mrzutým manželom na firemnej oslave. Dnešok bude asi ten deň, kedy bude zodpovedná aj za nevydarene počasie. Vonku lialo až neuveriteľne vytrvalo na to, že bol december. Okná boli hlučne bičované ťažkými kvapkami vody a vetrom. To bude chcieť viac tužidla. Ale čo žena nespraví v snahe získať si pozornosť manžela.
Bola to nehoda. Všetci to vraveli, no pramálo to pomáhalo. Ktorá matka dokáže nebyť šialenou hrôzou bez seba, keď jej dieťa bezbranne leží v nemocnici a už druhý týždeň sa nepreberá?
Aj po takej dobe mu to prišlo neskutočné. Žil si svoj študentský život aj keď už škola skončila a bol na to hrdý. Bezstarostný, nezaťažený únavnými problémami každodenného života – to bolo pre iných, tých menej šťastných. A teraz? Všetko bolo inak. Jeho dcéra? To bola nehoda!
Mobil sa znova roztriasol a pripomenul aká je zima. Po pár chvíľach sa rozoznela predvolená melódia telefónu, taká, akú má asi polovica majiteľov podobného zariadenia. Nie preto, že by boli príliš leniví zistiť kde v nastaveniach sa zvonenie vlastne mení, len nevedeli čím iným by ju nahradili.
“Prosím” unavene sa ohlásil.
“Kde si?” bleskovo zaznela nervózna otázka “Už si tu mal byt. Vravel si že skončíš v práci skôr. Nič sa ti nestalo cestou?”
“Nie, nestalo.” Vyznelo to o trochu rozozlenejšie než zamýšľal. “Ako je Sárinke? Už skočili?”
“Ešte ju operujú.”
Napäté ticho. Spojenie na chvíľu zapraskalo, tak ako zvykli staré káblové rozvody, a niekde tam na druhej strane linky bolo počuť vŕzganie nemocničných sandálov o dezinfikované linoleum.
“Kde si?” hlas sa jej rozochvel. Možno potláčaným plačom, možno zúfalým hnevom, kto vie.
“Ešte stále som tu.” Bože, “V práci sa niečo pokazilo.” kde si? “Musím to dať do poriadku. Prepáč.”
Zrazu hľadel na zhasínajúci displej a ani nevedel kedy zložil. Znenazdania ho premkol decembrový chlad zakusujúci sa pod hrubú bundu.
Na vyprázdnenom nemocničnom parkovisku naštartoval motor krivo zaparkovaného auta v ktorom sedel už hodinu. Pomaly sa začala roztápať začínajúca námraza na čelnom skle, sedačky sa vyhrievali a hluk motora narúšal sviatočný klud a ticho. Celé hodiny, pokým nedošiel benzín.
Prepáč.
