Lenže všetky kary, kam pozvete starých známych sa po nostalgickej hodinke prepracujú k opileckým clivým, a hlavne falošným, piesňam. Po väčšom množstve alkoholu sa všetko pokazí ak medzi pozvanými panuje viac menej pohlavná súmernosť a väčšina je slobodná alebo ešte horšie nešťasne zadaná.
“Keď sa tak dívam na týchto ľudí, strácam základné životné istoty.”
“Aké istoty?”
“Tie, v ktorých si vravíš, že si človekom. Lebo s nimi sa do jedného živočíšneho druhu radiť nechcem.”
Uprel čo najsústredenejší pohľad na obscénne sa bozkávajúci pár a snažil sa pri tom aspoň tváriť zamyslene. Keď si uvedomil, že vo svojom predstieranom zamyslení osamel, rozhodol sa stopovať po čuchu až k balkónu. Tam už veselo žiarila červeň na konci cigarety priloženej k tak známym perám bez rúžu.
“Nevravela si, že chceš prestať s fajčením? Veď je to odporná burina a…”
“Svet je nespravodlivý. V obývačke mi sedí skupina ľudí s ktorými sa dá baviť ale nie prezívať zúfalstvo. Nie ako s tebou. S tebou je fajn byť na dne.”
“To akože so mnou sa nedá baviť?”
“Nie. Nespravodlivé je, že ti život nezabezpečí sám najskôr skupinu ľudí, čo sú zádumčiví a rozmýšľajú, a až potom tých, s ktorými sa dá baviť. A teraz ani neviem, či sa s tým oplatí niečo v takomto veku robiť. Oplatí?”
“Neviem. Ešte sa spamätávam z toho, že sa so mnou nedá baviť.”
“Ale no tak. Kto sa baví tým , že si pozrie tri krát v týždni ten istý zlý film?”
“Keby som nebol opitý tak sa s tebou možno aj pohádam. Ale na počesť pamiatky nášho psa budem ticho, aby si vedela.”
Boli tri ráno a všetky slová došli asi pred hodinou s posledným odchádzajúcim návštevníkom karu. Obaja sedeli na gauči ako najposlednejší štamgasti po záverečnej. Bytom sa plížila zima, aká sa objavuje len v tie jesenne dni, kedy sa ešte nezapína ústredne kúrenie, ale malo by, a zo staručkej veže znel Sinatra.
“Neznášam tvoj vkus. Kto dnes počúva Sinatru.”
“Ja sa na tvoj účes tiež nesťažujem.”
“Čo je s mojim účesom?”
“Ak mi prestaneš brat Frenkiho, nič s ním nebude.”
Mlčali po prvý refrén Strangers in the night a obaja premýšľali o hudbe vo filmoch o Winnetuovi. Posledne víno sa červenalo v pohároch.
“Zomrelo to posledné, čo nás spájalo.” Znelo to hlúpo melodramaticky dokonca aj na jej vkus, ale alkohol všetko ospravedlní. Aspoň v to dúfala.
“Asi áno.”
“Už sa viac neuvidíme?”
“Neviem. Nemali by sme.”
Oboma zatriasol studený závan spod zle tesniaceho okna. Bez váhania sa skryli pod huňatú deku a opreli ramenami jeden o druhého.
“Čo budeš robiť? Stále chceš ostať na škole? Čo to vlastne učíš za predmet? Niečo s počítačmi?”
“Vôbec nie. Učím…” usmial sa a započúval do hudby. Zatvoril oči, podvihol hlavu a svetlo jedinej zasvietenej lampy sa roztrieštilo o jeho sedu bradu. Pôsobil trochu neupravene a dôstojne zároveň. Ako človek, čo sa holí strojčekom okolo celej hlavy, ale spravil si z toho životný štýl. Podvihol prst aby upútal pozornosť – ako na prednáške, bezmyšlienkovito - a potichu doprevádzal Frenkiho len jemne rozladeným baritonom
“Fill my heart with song
And let me sing for ever more
You are all I long for
All I worship and adore
In other words, please be true
In other words, I love you
Nie, učím niečo úplne mimo odbor. Ale to je jedno. Čo ty? Čo budeš robiť?”
“Budem ťa ešte chvíľu nenávidieť a preklínať. Každý večer si otvorím fľašu a zabodnem do tvojej voodoo bábky jeden špendlík.”
Zamyslene sa zahľadel na dno pohára a smutne ho postavil na stôl “Budem na to pamätať.” Chytil druhý pohár a obrátil do seba aj jeho obsah.
“Tak zbohom.”
“Zbohom.”
V dosahu neostal žiaden alkohol a ani jednému sa nechcelo isť po ďalší do zimy mimo spoločnej deky. Sedeli vedľa seba v prázdnom byte, hlavami sa opierali o seba; on ju škriabal bielou bradou na líci, ona ho pichala sponkou do spánku. Ani jeden nevedel odísť. Na dne pohárov zaschýnali červené stopy po víne a za oknami bola noc. Noc po ktorej prichádza ráno.
No comments:
Post a Comment