Third prince...

"Ty fajčíš?"

"Občas." Pri tej odpovedi sa zatváril ako pravý intelektuál tridsiatych rokov, kedy ešte nevedeli nič o dechte v pľúcach ani o zákonoch na ochranu nefajčiarov

"Určite niečo prudko exotické a mužné. Stavila by som na žlté kamelky."

Dotknute sa otočil bokom, predstierajúc, že len vyfukuje dym iným smerom.

"Nie."

Klamal.

Stretávali sa takto po večeroch už nejaký čas. On sa vždy tváril ležérne a uvoľnene, ona sa smiala na jeho vtipoch a aj na tom čo nemyslel ako vtip. Pozorne sledovala ako si pri zamyslení škriabe šedivú bradu, on zas vždy čakal až si zapraví neposlušný prameň vlasov, nahovárajúc si, že keby ešte chvíľu počkala, napravil by jej ho sám.

Vydýchol ďalší obláčik dymu "Premýšľal som nad tým, čo si minule povedala - že rozprávky nie sú skutočné. Ale nemôžem si pomôcť, ja tomu chcem veriť, že sú." Šibalsky sa usmial. Tak nádherne, že mu ten úsmev musela opätovať, no hneď sa zas vrátila do svojej overenej pozície cynika.

"Čo také ti dáva nádej na tak prehnané očakávania od reality?"

"Láska." Nebolo to nenapadne ale musel to skúsiť.

"Fíha. Neoriginálne, ale zato že si rozvedený ti dám šancu rozviesť túto myšlienku."

"Proste verím, že môže byť dokonalý vzťah. Dokonca že pre každého z nás nejaký čaká, len ho musíme usilovne hľadať. A keď ho nájdeme tak to bude presne ono a môžeme byť šťastní a úprimní. Nikto nás nebude chcieť zmeniť, ale akceptovať. Budeme sa spolu smiať a užívať si a rozumieť si aj bez slov. Len to nesmieme vzdať. Rozprávkové." Znova ju skúsil odzbrojiť tým chlapčenským úsmevom, no niekam sa mu zatúlala pohľadom a myšlienkami. "Ty na niečo také neveríš?"

"Každého posúdiť neviem. Zato verím že každé dievča má nejaký rozprávkový vzťah s milým krásavcom, ktorého spoznala na vysokej škole a choval sa k nej ako k princeznej. Nie ako tie grobianske hovedá okolo. A bol výnimočný a galantný a vždy po večeri nechal sprepitné, no všetko možné.

A potom ho po dvoch-troch rokoch každá vymení za nejakého darebácky vyzerajúceho fešáka ktorého spoznala len včera ale je úplne doňho akoby mala znova šestnásť a snáď si všetky myslíme že z toho pocitu omladneme ale houbi, tie vrásky pod očami nezakryje žiaden korektor. A potom čo si s nim užijú niečo dobre a nie-len-niečo zlé sa nechajú odkopnúť aby mohli s priateľkami v sobotu večer nadávať na celé mužské pokolenie, sľubovať si ako sa do toho znovu nenamočia a dávať mužom najavo ako majú navrch. 

A až sa takto po večeroch dostatočne vyfrustrujú, priberú, potom schudnú a potom zasa trochu priberú, lenže tento krát neschudnú lebo im nezáleží na tom ako ich vidia chlapi, tak si nájdu nejakého milého kolegu ktorý bude zabezpečený, perspektívny ale úplne iný než ten predtým lebo je drsnejší a raz za dva mesiace si da koženú bundu keď ide s kamošmi na pivo a aj to len keď je na to vhodné počasie a keďže šoféruje tak je na nealku samozrejme. Ale odlišujú sa od davu lebo nenaleteli takému sviniarovi ako bol ich ex a len sa smejú na tých chudinkách čo sa ich držia zubami-nechtami.  Všetko je predsa inak."

"Nadýchla si sa vôbec počas toho? A čo tie čo ich vystriedali viac než troch?"

Vždy ich je viac než traja. Niekde som čítala, že každá ti povie že mala predtým piatich. To je také odvážne číslo aj keď vraj zakaždým lživé. Ktovie.

"To ti zatiaľ neviem povedať. Zatiaľ hľadám svojho tretieho princa."

Uprene sa na seba zahľadeli ponad poloprázdne poháre vína a po chvíli sa naraz rozosmiali.

Pred týždňom si vymysleli spoločné stanovanie. Znelo to ako skvelý nápad. Príležitosť stráviť spolu krásne chvíle osamote . Dobrodružstvo v objatí prísne regulovanej prírody bratislavského kraja. Aspoň o tom boli až do teraz presvedčení.

Obaja stali pritlačení k plachte stanu a vydesene hľadeli k opačnému kútu, odkiaľ sa ozývali hlasné zvuky. On mal v ruke plynovú pištoľ, ona mu zvierala rukáv svetra tak silno až praskali vlákna. Za plachtou bola noc.

"Čo ak je to pes?"

"Ako by sa sem dostal?"

"Ja neviem!"

Zomkli sa ešte silnejšie k sebe pri predstave veľkého, uslintaného, agresívneho psa za tenkou, nepremokavou celtou. Ani tie sliny by tam nebolo vidieť. Spomenula si na to, ako jej manžel hovoril, že sa psa nikdy nesmie báť. "Cítia strach. A majú ho radi. Kto sa bojí, predom prehral." Pri spomienke na exmanžela mu vytrhla z rúk plynovku, namierila do tmy a vystrelila.

Ticho rána roztínal pravidelný zvuk lopaty škrejúcej o kamenistú hlinu. Vtáky na to prihliadali z výšky korún s tichým švitorivým šomraním. Po chvíli sa objavil aj on.

"Stan je zalepený." Samoľúby úsmev sa mu rozlial po šedivo zarastenej tvári keď si tak typicky pre seba dal ruky v bok. Niektorí ľudia naozaj nepotrebujú počuť pochvalu, zvládnu to aj sami.

"Super" zavrčala a zarazila kompaktnú vojenskú lopatku kúsok od neveľkej jamy. Opatrne potiahla kus látky až k provizórnemu hrobu a vysypala doňho krvavú zmes bodliniek. Ježko dopadol na dno s tichým žuchnutím. "Nechcem počuť ani slovo!" povedala a pustila sa do zakopávania.

"Nič som nepovedal" usmial sa ešte širšie a ďalej sledoval pochovávanie nešťastne hlučného ježka.

***

Nedokázala naňho prehovoriť. Hneval sa, doteraz potichu, teraz nahlas. Toľko krát mu to chcela vysvetliť, no každá začatá veta sa zrazu zmenila v niečo vyhýbavé, prekrútené. Ako by si jej slová žili vlastným životom a jazyk neúprosne bojoval s vôľou. Slabou vôľou.

Mlčala. V dlani zvierala medailón s fotografiou svojej mŕtvej dcéry. Ako dávno to bolo? Nie dosť dávno aby to stále nezvieralo hrdlo. Keď vôľa ochabne a slová sa strácajú pod hladinou pamäti, všetko vždy zachránilo objatie. Vrúcne a milujúce bozky, zdanlivo utišujúce jeho zlosť. Mali utíšiť jej srdce. Vystrašené a mlčanlivé. Teraz sa už nezmohla ani na to objatie.

Stál tam a bol zúfalý. Zúrivosťou sa snažil prekryť zmätok, ktorý v ňom vždy vyvolávala keď sa bez varovania zmenila. Znova sa mu vzdialila, odmietala jeho prítomnosť, všetko na ňom sa jej zjavne protivilo a čokoľvek čo spravil bolo zle.

Nevedel už aké dôvody má vymenovať, akými argumentami sa hájiť. Márnosť s touto ženou jeho snov ho privádzala k myšlienke, ktorá ho nahlodávala po celú dobu. Možno je to naozaj tak. Možno je to celé len vysnívané. Nepotrebuje ho, nechce ho, radšej sa vykričí nič nehovoriacimi slovami a potom uzavrie do seba. Zavolá alebo napíše svojmu exmanželovi, bude to zatĺkať a vyhýbať sa priamej odpovedi, ale on to predsa vie. Vždy to vie keď od neho uteká a nedovolí mu pomôcť jej.

'Zachran ma' Zazerala nedôverčivo na správu ktorú, nevedno kedy, odoslala. Znova na tom istom mieste. V kruhu rovnakých pochybnosti. S rovnakým priebehom a cieľom.

'Co sa zas stalo?' Trvalo to dlho, nečakala že jej vôbec odpíše. Ako dávno to bolo čo sa naposledy zhovárali?

'Nemozem spat.'

'Zas myslis na zle veci?'

'Asi hej. Aj ked sa snazim.' Nie, to nemohla odoslať. To bolo príliš patetické. Zmazala správu. Potom aj ďalšie štyri verzie.

'No tak. Nemysli uz na nu. Kde mas toho svojho PhD? Co ta neutesi on?' To bolo možno zbytočne nepríjemné, ale rozhodol sa že o štvrtej ráno nemusí byť milý na nikoho. A už určite nie na exmanželku.

'Nedokazem mu to povedat.'

Ticho. Žiadne tri bodky písania. Možno zaspal.

'Halo?'

'Som tu. Neviem co ine ti mam povedat. Zabudni na to konecne a pohni sa dalej.'

'Niesom ako ty.' Mala chuť sa ospravedlniť, že čosi také napísala. Bol to debil, no zrovna toto si nezaslúžil.

'Niesi a preto nemozes spat.'

Zasa ticho. Obaja zazerali na rozžiarený displej, akoby dokázal nejako preposlať aj ten pohľad, ale nedokázal. Vedel len ukázať že tam obaja stále sú, ale nič nevravia.

Sú slová a chvíle, ktoré keď nastanú, viete že všetko je stratené. Lenže to poznanie prichádza moment po tom, ako by sa to dalo ešte zachrániť. Až po tom čo to vyslovíte nahlas. Stala a tupo zízala na dlažobné kocky pred sebou. Jedna z nich bola úplne nemiestne suchá, nerozdeľ od ostatných. Čim to že na niekoho prší stále, no pre iného sú tu len pekné dni?

Niečo jej zaskočene odpovedal. Možno rozhorčene, ktovie. Šum dažďa a vlastných myšlienok bol hlučnejší.

S viditeľnou námahou odtrhla oči od jedinej suchej dlažobnej kocky v okolí a uprela pohľad naňho. Na svojho záchrancu s ktorým si nevie dať rady a ktorému nedokáže povedať všetko. Tak ako by si to prial.

Nedíval sa na ňu, tak čakala. Každú chvíľu mohlo začať vážne liať.

Keď sa na ňu znova zahľadel, myslel že vybuchne. Že sa zrúti a zošalie, alebo sa len na všetko vykašle. Na toto sa cítil už priveľmi starý. Chcel ju schytiť a zatriasť s ňou aby sa prebrala, alebo sa len otočiť a ujsť. Pozrel na ňu ako sa opiera o stenu starého domu s opadanou omietkou. V rohu, ako myš čo sa snaží skryť pred predátorom, s obrovskými vydesenými očami v ktorých sa dá stratiť. Z ničoho sa necítil tak strašne ako z týchto pohľadov. On predsa nebol ten čo jej chcel ublížiť. Nikdy.

Znova si žmolila kraj rukávu a prívesok na náramku. Vždy to robila. Vyzerala pri tom ako moľa čo sa motá pri žiarovke a čim zúfalejšie sa k nej tlačí, tým viac ju páli.

"Daj si to prosím ťa dolu."

"Čože?"

"Daj si ten prekliaty náramok dolu ti hovorím!" Ani to nestihol dopovedať a už oľutoval ten tón, no nezľakla sa jeho hlasu ako toho čo povedal. Pohladil ju po tvári. Aj napriek hnevu ktorý nim lomcoval, nežne. Až inštinktívne sa oprela o jeho dlaň. Ako mača. Malé a hrozne hlúpe.

"Daj ho prosím dolu" zašepkal a opatrne jej ho stiahol zo zápästia. Zacítil na dlani horúci prameň sĺz. Nikdy by si nemyslel, že niekto dokáže toľko plakať, kým ju nespoznal. Pevne zovrela oči. Zadržiavala dych. Celý ten čas. A mlčala.

Chvíľu váhal. Stále mal chuť ňou zatriasť, nevedno prečo. Proste mal pocit, že by to malo pomôcť. Objal ju a odhodil tú prekliatu blbosť kamsi do tmavej uličky a objímal ju až pokým sa neprihnal dážď. A ešte celú vecnosť potom.