Som rád, že som zažil dobu, kedy boli všetky dnešné technológie len v plienkach. Prví pionieri sa snažili dostáť vtedy už rozsiahlym nárokom science-fiction, ohúriť tým svet a priniesť niečo praktické. Hlavne ohúriť. Snívali sme vtedy o Marse a mesiacoch Jupitera, o cestách za solárnu sústavu, ale prišla kríza a nič z toho nebolo. Potom prišla energetická kríza a nič nebolo ani z robotiky, ktorej som sa dovtedy venoval. Všetky peniaze (aspoň sme si to naivne mysleli) šli na jej riešenie a z ľudí ako ja sa stali len radoví programátori. Trvalo to pár rokov, než sa dal svet znova dohromady, životná úroveň opäť vyrástla a vedenia sa ujal herný priemysel.
Epok sa konečne dostal do distribúcie vo veľkom a z nás sa stala generácia kúzelníkov. Stačilo si nasadiť drobnú pavúčiu konštrukciu na hlavu a mohli sme ovládať čokoľvek len myšlienkou. Že sa prudko zvýšil počet hospitalizácií pre akútnu migrénu, to sa zamietlo pod koberec. Ako všetky nepríjemné vedľajšie efekty drahých noviniek.
Lenže keď sa naučíš kúzlom zapáliť sviečku, časom budeš chcieť viac než len zažínať svetlo. Budeš chcieť väčšie veci, ohromujúcejšie. Keď sa na to dívam spätne, pridŕžajúc sa tejto metafory, povedal by som, že sme chceli vedieť zapáliť celý svet.
S Epokom bolo možné zachytávať mozgové vlny, lúštiť myšlienky keď to tak nadnesene poviem. Chýbal už len malý krôčik k tomu, aby fungoval aj obrátene. A ľudstvo robí viac než len malé krôčiky.
Objavili sa nové možnosti hier. Nový rozmer počítačového zážitku, ktorý mal viac vtiahnuť do deja, zahltiť myseľ vernejšími obrazmi než vyprodukuje tá najlepšia 3D grafika, zvukmi, ktoré sa plížia spoza chrbta bez neželaného rušenia zvonka. Vône, dotyky, chute - o tom sme snívali už veľmi dávno. Medzitým nás stretlo priveľa neúspechov aby sme boli zaskočení prvotnými nedostatkami. Grafika bola horšia než tá na obrazovke a keď niekomu vadilo sekanie na počítači, ešte netušil ako vie byť nepríjemné zatrhávanie priamo v hlave. Ale to všetko sa časom poddalo.
Našlo sa dokonca ďalšie využitie pre túto podivnú hračku, obchodnejšie. Mnohé spoločnosti chceli mať svoje stránky interaktívnejšie a viac lákavé. Tento nápad sa ujal najrýchlejšie, veď vtedy bola už aj legislatíva prispôsobená internetovej dobe. Banky si otvárali pobočky, do ktorých sa dalo vstúpiť z pohodlia domova a osobne prediskutovať čokoľvek s operátorkou na druhej strane. Avatar bol vždy žena, aj keď pochybujem že v bankovníctve muža nenájdeš.
Postupne sa zistilo, že ľudia sa síce vedia nadchnúť pre extraordinérne priestory, aj pre tie čo pôsobili ako LSD trip, no prednosť dávali tím, ktoré čo najvernejšie pripomínali skutočnosť. Tím, a stránke NASA, ale to je o inom.
Tak ako starý svet nadobudol pri nedostatku informácií nový rozmer s príchodom Internetu a jeho éry, tak teraz Internet samotný, ako čosi živé a nepopierateľne sa vyvíjajúce, nadobudol v sebe ďalší rozmer. Postavil v sebe nový svet, virtuálny a napodiv rovnaký ako ten vonku.
Ty si to už nebudeš pamätať ale vtedy, k veľkej neradosti developerov tohoto rozsiahleho projektu, začali ľudia hovoriť takto rozšírenej časti Internetu Matrix. Pre teba z éry čierno-bielich filmov, no my sme mali čerstvo v pamäti ako každému odpojili kábel z krčnej chrbtice po tom, čo ho Hugo Weaving zabil vo virtuálnej realite. Tu samozrejme nebolo možné zomrieť.
Ako ďaleko od tohoto je myšlienka na večnosť?
Mladí s obľubou odpovedajú na otázku, či by chceli žiť večne, viac či menej rezolútnym "Nie". Aj my sme boli takí. Ale ako roky pribúdajú, človek si akosi viac uvedomuje svoju smrteľnosť. Už nehovorí o tom aké sú úžasné objavy vo vede a že v dohľadnej dobe sa vekový strop posunie až na 150 rokov, lebo tá doba znamená aspoň pol storočia, a to už v dohľade nie je. Zrazu máš rodinu, prácu, nedokončené záväzky, na chladničke pohľadnicu z exotiky kam si si sľuboval celý život že pôjdeš, a už sa ti umierať nechce. Toľko vecí je treba ešte stihnúť. Ale už to nejde.
Mysleli sme, že sa to zmení, že nastúpi nový velikán, no synonymom druhého sveta sa stal Internet. Mal vlastne všetko čo bolo potrebné - dostupnosť, žiadnu centralizáciu a hlavne už dostatočné množstvo informácií o každom. Našlo sa samozrejme množstvo ľudí, ktorým to prekážalo. Pokladali to za ohrozenie individuality človeka, dokonca za jej odcudzenie. Lenže vo svete jednotiek a núl a napájania je ťažké kohokoľvek obviniť.
Teraz, keď zomieram na leukémiu, núti ma to stále častejšie premýšľať nad možnosťami, ktoré sa ponúkajú. Nie málo ľudí si zo strachu pred smrťou vystavalo ohromné hrobky. Vztýčili pred ne kamenné armády, bájnych ochrancov, či len pasce pre odradenie akéhokoľvek narušiteľa. Treba im priznať, že boli čiastočne úspešní. Dodnes predsa poznáme ich mená. Ale čo s menom keď smrť príde aj tak? Teraz sme si postavili hrobku tak veľkú, že dokáže poňať celé ľudstvo. Vie každému jednotlivcovi naskenovať spomienky, uchovať ich a rozvíjať vo svete teraz už nerozoznateľnom od toho skutočného. Zmazať množstvo trápení, uchovať čo je krásne a ak nedokáže zamedziť vojnám, vždy budeme mať možnosť sa reštartovať a skúsiť to znova.
A to platí nie len pre vojny. Chcel by som pre nás ešte jednu šancu. Dal by som za ňu čokoľvek. Za možnosť urovnať všetky spory medzi nami, môcť ešte nosiť tvoju mamu na rukách a počúvať jej smiech, za čas dokončiť tie kachličky v kúpeľni, ktoré tak veľmi chcela a ja som bol príliš lenivý.
Niekde tam vo virtuálnom svete Internetu kde nechám to svoje ja, čo má šancu žiť ďalej, by som ťa chcel uistiť, že aj keď som sa tak hneval, že si šiel študovať niečo iné než som si vždy predstavoval, som na teba hrdý. Tak ako len môže otec byť na syna. Dúfam, že v inom svete mi dáš šancu to odčiniť.
S tvojou mamou, mojou milovanou Júlinkou, sme si pred mnohými rokmi povedali svoje "Áno". Kým nás smrť nerozdelí. Ani slovo nepadlo o leukémii a smrti v ohromných bolestiach, ktorú predchádzajú celé mesiace bezvládnosti a neschopnosti sa o seba postarať. Akokoľvek silné lieky nedokážu toto peklo zvrátiť. Preto dúfam, že moje rozhodnutie pochopíte. Aj keď viem, že je to proti tvojej viere, Júlia, aj keď vás to oboch raní, nechcem aby ste si ma pamätali ako umierajúceho a slabého na nemocničnom lôžku.
