Rána sú najťažšie. Žalúziami vniká slnko už od piatej ako nevítaný hosť, perina je teplá a všetko mimo nej akoby mrzlo. Ešte päť minút, len chvíľočku naviac.
Odvážne zo seba ztrhnem perinu a zložím nohy z postele na laminátové parkety. Po tom, ako sa človek postaví, to už ide samé, len prinútiť sa k tomuto minimu je náročné aj napriek pravidelnej praxi. Povinnosti sa hromadia už od rána; desiatky drobností. Odniesť poháre zo stola do dresu a nepozorovane sa odplížiť, nech ich naskladanie do umývačky vybaví niekto iný. Odloženie bielizne do skrine, ranné naháňanie sa s lenivým kocúrom, raňajky, vydesený pohľad do zrkadla s tichou prosbou, aby neprasklo. Škola nie je, aj keby mala byť. Vyrazím von, túlať sa medzi panelákmi. Zveziem sa prvým autobusom, kamkoľvek si vodič bude priať. Tam vystúpim a pôjdem, až kým ma nohy ponesú a potom sa vrátim.
Zastavím sa u dlho zanedbávaného priateľa, dáme si spolu kávu, ktorú on bude vychvaľovať a ja sa budem nekonečne sťažovať. Ručičky hodiniek sú neúprosné a musím sa vydať znova na cestu. Rada obdivujem svetlá mesta spoza zaprášených autobusových skiel. Pouličné lampy sa indiferentne odtláčajú od svojich zvlnených odrazov na hladine Dunaja. Výškové budovy na seba požmurkávajú červenými iskričkami na svojich vrcholoch v zvláštnej súhre s prelietajúcim lietadlom.
Môj krásne červený notebook ma už čaká doma. Trocha dobitý, trocha oškriabaný známkami spoločných zážitkov. Pri všetkých slušných mravoch si s nim ľahnem do postele, položím na nahé stehná a píšem, až kým nepríde večerná únava a vytúžený spánok pod teplou perinou.
Pousmejem sa. Päť minút prešlo, povinnosti čakajú. Statočne zo seba strhnem perinu a vykročím do chladného rána.
