Cup of you...

Voľná téma

tá najvoľnejšia

Z princípu nemám rád voľné zadania.

Neviem, či tam bol ten odpor skôr, ale určite sa upevnil na prvom pracovnom pohovore. Bol som devätnásť ročný idiot, akousi byrokratickou chybou druhý rok na škole, nahováral si, že som najlepší v ročníku a že jedného dňa budem modlou všetkých začínajúcich programátorov, keď som sedel na pohovore a povedali mi ´Naprogramujte niečo. Prídeme o tri hodiny´. Niečo!
A teraz sa nespoznávam, keď uchádzačom o miesto v mojej firme vravím to isté. Je dvadsať rokov naozaj tak veľa, že som zabudol, akú desivú vec žiadam?
Žiadna otázka nepadla. V rýchlosti opúšťam kanceláriu a s vážnou tvárou za sebou zatváram dvere. Personalistka ma kriticky prebodáva pohľadom.
„Čo?“
„Ten chlapec to nezvládne. Za takú pol hodinu by mu tam mal ísť niekto priniesť vodu a dobrú radu, inak z neho nič nebude.“
„Než to urobíš, môžeš mi spraviť kávu, aby som to tiež nejako vydržal.“ Môj pokus o úsmev asi nebol najvierohodnejší, ale Táňa mi uchmatla hrnček zo stola a odklopala na lodičkách do malej kuchyne za rohom.

Každá práca sa vlastne začína ničnerobením. Ale aktívnym. Než sadnete za počítač, pripravíte si pitie, nájdete jedlo, aby ste náhodou neumreli vyčerpaním, usporiadate perá, ale to už sedíte za počítačom a ste čiastočne lapení ako mucha jednou nohou v sieti. Zapnete monitor, upravíte jas, začnete sa preberať desiatkami nezmyselných tabov (ale čo by boli nezmyselne, niekedy užitočné určite boli a vôbec, toto si chcete ešte pozrieť niekedy…), zapnete hudbu, štelujete trištvrte roka zlomený kábel a sľubujete si, že už kúpite nové repráky, ale aj tak na to vzápätí zabudnete. A zrazu nie je kam inam ujsť. Telefón nezvoní, maily sú dávno vytriedené a musíte makať.
Tak makáťe. Bez prestávky.
Posledná kontrola a v momente zodvihnutia hlavy od obrazovky si uvedomíte, že za žalúziami je tma, zľahka a nenápadne podsvietená už nie len pouličnými svetlami. Mobil zapadnutý pod servítkami a papierovými táckami svieti neprijatým hovorom a snaží sa vám nahovoriť, že je 4:26 a vy ste sa znova zabudli.
V práci až po uši.
Znova pohľad na čas. 4:26. Ráno. Chvíľa pred úsvitom, kedy šero narúša akékoľvek pokusy o spánok a vždy je tu dáka práca, ktorá čaká.
Sladká chuť energy drinku - organické kyseliny, alkaloidy, maltodextrín – rozširujúce sa cievy, únava opadá na najbližších pár málo hodín. Ozvalo sa klopanie na dvere, do ktorých sa už aspoň hodinu opiera slnko, a s úsmevom vchádza kávové vyslobodenie nesene najstarostlivejšími rukami, aké sa dajú v takéto ráno predstaviť.
A potom sa to všetko zomelie ako lavína a vy to ani nepostrehnete.

Sedel som v kuchyni skromného bytu na konci akéhosi stromami obrasteného sídliska a lámal si hlavu nad tým, čo tu robím. Predo mnou stála šialene pestrými farbami maľovaná šálka pôsobiaca nepatrične v inak bielej miestnosti. Táňa čosi v rýchlosti povedala o cukre a pivnici a odbehla preč.
Ak by ste sa ma spýtali pred pár dnami, prisahal by som, že nič také v živote z úst nevypustím, a teraz to zo mňa len tak bez rozmyslu vyletelo a nedalo už zobrať späť. Môžem ísť k tebe? Ani neviem, ako sme sem prišli. Chcel som ísť zavesiť kabát k vchodovým dverám, keď ich rozkopla tmavomodrá papuča s vyšitým nápisom CANDY. Medzi dverami stala Táňa, na sebe mala tepláky a tričko a za sebou nechávala prerušovanú stopu bieleho prášku. Sen narkomana.
„To chceš už odísť? Veľmi si sa nezdŕžal“ pozrela na mňa ublíženým pohľadom. Jeden prameň vlasov sa jej uvoľnene pohupoval pri ľavom uchu.
„Daj sem ten cukor, rozsýpaš.“ Zabuchla dvere a so starostlivým úsmevom prešla do kuchyne, kde mala pripravenú prázdnu cukorničku v rovnako neveselých, divých farbách ako šálky. Presýpala cukor malými vodopádmi. Prešla k rýchlovarnej kanvici, postavila vodu a opatrnými pohybmi odmeriavala množstvo kávy. Prvá lyžička vždy padla na dno šálky so zvukom sypaného piesku. Zrnká sa zahemžili na dne, aby boli pochované pod ďalšími. Druhá šálka. Viac kávy, tiché cinknutie kovu o hrubý porcelán. Červená kontrolka na kanvici unavene zhasla, horúca para na úniku zanechala drobnú kvapku na kraji digestora. Chvíľu sa chvela pod náporom vlastnej váhy, až kým neprišla na hranicu svojich fyzikálnych síl. Povrchové pnutie povolilo s nepočuteľným prasknutím a voda sa rozprskla na drese.
Moja najlepšia zamestnankyňa položila na stôl predo mňa šálku tmavej kávy. “Čo s tebou je? Chceš o tom hovoriť?”
“Nemôžeme ostať ticho?”
“Môžme.”
A tak sme sedeli ticho, každý na opačnom konci stola. S kyticou v umývadle a horúcou kávou bez cukru sme asi obaja premýšľali, čo ďalej.


Práca je desivé miesto. Nechcete tam ísť, vyhýbate sa, hľadáte si výhovorky, prichádza nevoľnosť. Potom sa pozriete na výplatnú pásku, na účty zo schránky, nevoľnosť sa zhorší a nakoniec vyrazíte, aby ste potlačili ručičku falošných Rolexiek o osem a pol hodiny a mohli vypadnúť. Domov. Potom prídu prvé dedlajny, prvé nadčasy a než si to uvedomíte, už nie sú prvé, ale aspoň sté. Ale kto iný to spraví, ak nie vy?
Doma čaká peklo výčitiek, pohľady úkosom, presviedčanie o inej práci, prázdna ľadnička a ustlané na gauči. Po rokoch sa pristihnete, ako hľadíte na tie isté hodinky a vyčítate im, že už skončila pracovná doba. Že si dovolia to dať najavo! Sadnete si do kresla, položíte obrúčku medzi seba a klávesnicu a premýšľate o práci, ktorá by mohla byť ešte dnes spravená.
Že sa z toho stala rutina, poznáte podľa toho, ako ľahko tá obrúčka zkĺzava z prstu.

Ľadnička je prázdna. Nejaké jogurty, zavárané uhorky schované pod malou žiarovkou, mlieko, zväzok mrkvy. Nič, z čoho by sa dalo najesť. Čo je to za manželku, že v kľude sedí a popíja kávu, kým jej muž môže umrieť hladom? Čo sa pýtam, tá moja.
“Ako bolo v práci?”
Takmer som pustil pohár s uhorkami. Kam tým mieri? “Dobre. Mozno stihneme projekt Turkov len s malým omeškaním.”
Ticho. Decentne usrknutie z kávy. Kto pije kávu o trištvrte na jedenásť? Je to vôbec normálne?
“A ty?” zariskoval som opatrnú otázku.
“Dobre.”
Po chvíli som už ten pohľad nevydržal, pozbieral zbytky dôstojnosti a odkráčal k svojmu gauču.



Zvuk ručného mlynčeka na kávu znie najlepšie v prázdnom byte, kým je manžel v práci. Nikoho neruší, je tu len pre mňa a ja len pre neho. Bohatá vôňa sa uvoľní a vsiakne do obrusu, tapiet, pokožky. Kanvica sa dýchavične rozsípa a než začne pískať, už je odstavená z plynu a vlieva sa do tmavej pôdy chutí na dne hrnčeka. Pretáča sa vo výroch horúcej a čerstvo zahladenej vody, zvíja a dvíha penu na tmavej hladine. Jedno odsypanie z cukru, ktorý sa pomaly rozpúšťa a zanecháva farebné petrolejové stopy. Lyžičkou opatrne naruším povrch, v smere hodinových ručičiek šesť krát rovnomerne zatočím a z kvapiek stekajúcich po jej štíhlom, kovovom profile do peny vykvapkám Catimor.
Je to krásny pocit. Horký a sladký, plný a ľahký zároveň. V istých ohľadoch je káva životnou cestou. Presne taká, ako si namiešame.  Záleží na odrode, mieste, kde vyrastá a hreje sa na slnku. Na dažďoch, čo trhajú jej lístie a plody a prerývajú zem medzi koreňmi. Záleží na pražení. Na tom, koľko krát prejde ohňom, popraská, zosvetlie, stmavne, zolejovie. Stvrdne. Môže mať chuť exotického ovocia, voňať po orieškoch, rovnako, ako byť spáleninou, hutnou a horkou. Umenie je nájsť správny pomer. Presnú silu a ľahkosť, primerane množstvo cukru ako sladkých momentov na lúke v jednom náručí, a v dňoch ako stvorených na neresti, smotany. Potom je káva dokonalá a lahodná. Keby bolo možné aj v živote nájsť vhodné pomery a potom tak žiť. Lenže, než sa nájdu, zmenia sa chute. Príde chuť a nie sú správne prísady, alebo im niečo chýba. Vždy niečo chýba. Niekto. Kto?



Bez povšimnutia ubehli celé týždne a zrazu chcú všetci všetko naraz. Osemhodinová pracovná doba sa stáva naivným snom, až ilúziou, ale nikoho to nezaujíma. Najmä nie klienta. Nastupuje šialené tempo, vychladnutá pizza, fajčiarske pauzy na premýšľanie, bezmyšlienkovité prevaľovanie sa na nafukovacej lopte, kŕče do prstov a ďalšia prestávka na cigaretu, ak vôbec ešte nejaká ostala. Roztržky a hádky sú na dennom poriadku.
V tom istom oblečení už tretí deň, vynútená štvorhodinová pauza, po ktorej sa aj tak všetci postupne vrátili do práce. Poučení – s náhradným oblečením. Schyľovalo sa k obedu pracovného dňa, byt bol prázdny. Pochopiteľné. Nanešťastie? Našťastie?
Prvou obeťou neustávajúceho tlaku bol flipboard v zasadačke. Všetci sa následne rozišli k svojim stolom. Potichu a vyčerpane. Ďalšími na rade boli klávesnice, ale s tým sa počítalo.

Svoju ženu som nevidel takmer dva týždne, až na jedno minutie sa medzi dverami. Trochu naivne som dúfal, že jej chýbam rovnako, ako ona mne. Na oslavu dna voľna, na ktorom sme sa museli dohodnúť, aby niekto z kolegov neskolaboval, som si otvoril fľašu vraj najoriginálnejšej whisky, ktorá stála v skrini už peknú chvíľu. Prvé dva poháre sme si dali spolu.
Po siedmom sa všetko pokazilo.

Odvrátila sa, urazene nastavila chrbát, ale mlčala. Tak nahlas mlčala, až to zaplnilo miestnosť po strop. Navliekla na seba spodné prádlo hneď, ako to dovoľovali nepísané pravidlá intímnej etikety a tvárila sa, že spí.
Tak som spal tiež. Než som sa zobudil, v kuchyni doznievala vôňa kávy a v predsieni ostalo prázdne miesto po jej lodičkách.


Nekonečné dni stresu a napätia a príležitosť na odreagovanie v nedohľadne. Na dne koša sú ukryté už dve zlomené perá, pochované pod skartovanými daňovými výkazmi. Ešte jeden bug a tretie je na ceste. Pri pokuse dať si ďalšiu cigaretu som zistil, že žiadna ďalšia nie je. V krabičke ostal zasunutý zelený zapaľovač a strieborný alobal. Ktorý debil necháva v krabičke zapaľovač, keď s minú cigarety?
Z kuchyne zahrmel chorľavý kávovar tak desivo nahlas, až to prilákalo aj moju roztržitú pozornosť. Tlmený dámsky hlas chŕlil nadávky a kým som prišiel medzi dvere, Dallmayrovy to nežné stvorenie uštedrilo aj ranu päsťou. Chrčanie ustalo a po chvíli začal neochotne vydávať kávu. Ani si neviem predstaviť, čo by táto firma robila bez poriadneho kávovaru a ľadničky plnej energetických nápojov. Pristúpil som k Táni, aby som je podal mlieko z opačného konca kuchyne. Tak krásne sa zľakla. Toto bude dlhá pracovná noc. Aspoň že na ňu nemusím byť sám. Usmiali sme sa na seba.



Všetky bytovky majú tenké steny. To samé o sebe problém nie je. Problémom sa to stáva, až keď spoza dverí počúva nesprávna osoba. Ako vždy si nepamätá môj pracovný rytmus. Streda je nepracovná. Ráno je kurz salsy, nákupy, večer stretávka s priateľmi. Tesne po obede sa vždy na chvíľu vraciam domov. Keby počúval, pamätal by si to. Spoza dverí počuť pravidelné nárazy rámu drevenej postele. Drevenej, žiadna drevotrieska s dyhou z ikei, ale poctivý orech. Strunový matrac zavyje pri každej zmene polohy. Už má na to svoj vek, takže to nie je nečakané. Vzdychy sa stupňujú, aj odtiaľto z rohožky je počuť jeho hrubý hlas s nábehom na prefajčenie, ako vraví, že je najlepšia, akú kedy mal. Ani mu nemusím rozumieť každé slovo, pamätám sa, ako to pred rokmi s rovnakými vzdychmi, prerušovaným nadšením, hovoril mne. Za chvíľu potichu vykríkneš, rozochveješ sa a obrátiš si ju na chrbát.
Chvíľa šuchotavého ticha, zavŕzganie strún.
Nezmenil si sa, to je milé. Opatrne otočím kľúčmi v zámku. Bytom sa nesie nezmýliteľná vôňa. Lodičky nechám pred dverami, spôsobili by neželaný rozruch. Kuchyňa je od spálne na opačnej strane chodby. Podvihnem dvierka na kredenci, aby som predišla rachotu. Nikdy si nepamätal, že im odpadáva pánt a otváral ich hlučným trhnutím, ktoré by prebralo aj mŕtvych. Do kabelky vhodím porcelánové nádoby s kávou Catimor a odkráčam späť k lodičkám medzi dverami. Podľa precítených ženských vzdychov usudzujem, že o chvíľu skončia. Nemá význam sa ďalej zdržiavať. Čo človek naozaj potrebuje, keď odchádza? Asi už nič viac. Ešte položiť obrúčku na zrkadlo v predsieni a potichu za sebou zatvoriť dvere.