Téma: Voliť, či nie?
Každý deň je volebnou sezónou desaťročia. Denne stojíme pred malými i veľkými rozhodnutiami. Menšie presúvame do priestoru zvykov a rutiny, veľkým je lepšie sa vyhnúť. Lenže niekedy to nejde. Príde deň, kedy je dôležité každé slovo, každé gesto, lebo je predzvesťou rozhodnutia. A čo sa stane? Strach z omylu priková nohy k podlahe, jazyk, inokedy k nezastaveniu, zdrevenie. A aj tak niečo spraviť treba. Čím to je, Láskavý Čitateľ, že všetky rozhodnutia, ktoré robíme zo strachu, sú na konci dňa zlé? Je to tým, že dobré rozhodnutia v tej chvíli nejestvujú, alebo je to zaslepenosťou? Čo na tom záleží; zlé budú bez ohľadu na tvoju odpoveď.
Možno robíme chybu už kdesi v základoch. Čakáme do poslednej chvíle, namiesto toho, aby sme vopred zvažovali a s kázňou vytrvali v našich rozhodnutiach. Znie to tak jednoducho, však? Zakrúžkovať odpoveď, vhodiť ju do urny, na zelený lístok napísať meno a ukryť ho pod vankúš. Lenže to nestačí. Rozhodnutí sa treba držať a tam mnohí zlyhávame. Vravíme, že sa časom zmenil názor, podmienky, okolnosti… Zbabelo utekáme a znova čakáme do poslednej chvíle. Prešľapujeme z nohy na nohu v prevencii bolesti. Kto nás to naučil? Život? Okolie? Rodičia? Kto je vinníkom? Ukáž naň prstom! Neukážeš, nevieš, súhlasíš i nesúhlasíš a tak mlčíš.
Skúsme to spolu. Nezáleží na tom, či sa mýlime, keď veríme, že každá možnosť je zlá. Možno sa jedného dňa všetko zmení a aspoň jedno z rozhodnutí budeme časom považovať za správne. Skoro až desivá predstava, keď ju vidíš do dôsledkov, viem. Aj ja mám strach. Ak nechceš stáť na mieste, môžeme sa chytiť za ruky a mať strach spolu. Ak chceš. Stačí si zvoliť.
Každý deň je volebnou sezónou desaťročia. Denne stojíme pred malými i veľkými rozhodnutiami. Menšie presúvame do priestoru zvykov a rutiny, veľkým je lepšie sa vyhnúť. Lenže niekedy to nejde. Príde deň, kedy je dôležité každé slovo, každé gesto, lebo je predzvesťou rozhodnutia. A čo sa stane? Strach z omylu priková nohy k podlahe, jazyk, inokedy k nezastaveniu, zdrevenie. A aj tak niečo spraviť treba. Čím to je, Láskavý Čitateľ, že všetky rozhodnutia, ktoré robíme zo strachu, sú na konci dňa zlé? Je to tým, že dobré rozhodnutia v tej chvíli nejestvujú, alebo je to zaslepenosťou? Čo na tom záleží; zlé budú bez ohľadu na tvoju odpoveď.
Možno robíme chybu už kdesi v základoch. Čakáme do poslednej chvíle, namiesto toho, aby sme vopred zvažovali a s kázňou vytrvali v našich rozhodnutiach. Znie to tak jednoducho, však? Zakrúžkovať odpoveď, vhodiť ju do urny, na zelený lístok napísať meno a ukryť ho pod vankúš. Lenže to nestačí. Rozhodnutí sa treba držať a tam mnohí zlyhávame. Vravíme, že sa časom zmenil názor, podmienky, okolnosti… Zbabelo utekáme a znova čakáme do poslednej chvíle. Prešľapujeme z nohy na nohu v prevencii bolesti. Kto nás to naučil? Život? Okolie? Rodičia? Kto je vinníkom? Ukáž naň prstom! Neukážeš, nevieš, súhlasíš i nesúhlasíš a tak mlčíš.
Skúsme to spolu. Nezáleží na tom, či sa mýlime, keď veríme, že každá možnosť je zlá. Možno sa jedného dňa všetko zmení a aspoň jedno z rozhodnutí budeme časom považovať za správne. Skoro až desivá predstava, keď ju vidíš do dôsledkov, viem. Aj ja mám strach. Ak nechceš stáť na mieste, môžeme sa chytiť za ruky a mať strach spolu. Ak chceš. Stačí si zvoliť.
No comments:
Post a Comment