Posteľ mi lemujú karty s nápismi „skoré uzdravenie“, „všetko dobré“ alebo len podpísané karikatúry medvedíkov v nemocnici. Ako elektrický plot sebestredného súcitu, len je tých stredov akosi veľa na môj vkus. Nad tím všemocný-bezmocný budík, so svojimi malými ručičkami, ako jedovitý diktátor čo o sebe dáva vedieť nie len každú hodinu, kdeže. Každú sekundu! Ostentatívne si ho nevšímam, až pokým dve minúty po trištvrte na štyri nepríde drobné spomalenie, čas sa takmer nepostrehnuteľne natiahol o úder hlodavčieho srdiečka. Ešte dve predlžené tiknutia, ručičkami prebehne predsmrtný kŕč a čas skolabuje nadobro.
Záchvev iracionálneho strachu – bože, čo teraz? Čo to znamená keď sa zastaví? Nič? Niečo? Všetko? Hystéria prechádza v teraz už nemerateľnej dobe.
V akomsi spontánnom pobláznení zastavím všetky hodiny. Vypnem všetky displeje, zhasnem každú sedemsegmentovku v byte v márnom pokuse zakázať plynutie. Zrušiť štvrtý rozmer vesmíru a s ním aj smutné piatky a preklínané nedele. Celé týždne, všetky povinnosti a zmeny. Nastolím ticho bezčasia a v ňom, nezreteľná, malá, si vezmem pizzu, do pohára od brandy nalejem vychladnutý čierny čaj a s pocitom pubertálnej dekadencie si môžem ľahnúť do postele a venovať sa tej najkrajšej (a v mojich očiach stále najzvrhlejšej) slasti. Mám čas o tom písať.
No comments:
Post a Comment