24 hours of sun...

“Domov je tam, kde zložím hlavu. Ale načo vešať hlavu keď je tak dobre?“

Široko sa usmial a nasadil si štramácky klobúk. Letná aura, ktorá ho obklopovala, nútila slnko žiariť aj keby nechcelo.

“Možno  raz dobre byť prestane.“

“S takým pesimizmom si život veľmi neužiješ. “ Zaškeril sa a bez ostychu sa zahľadel okoloidúcej servírke do oči, následkom čoho sčervenala a s úsmevom utiekla k ďalším zákazníkom.

“Asi nie. Ale aspoň mám kde bývať. “ Šlo možno o príliš krutú pomstu a v okamžiku, kedy boli slová už nenávratne vyslovené, ich oľutovala.

“No vidíš, a to ma privádza k úžasnému nápadu - môžem sa k tebe nasťahovať!“

Ľútosť bola preč.

“Prečo ku mne?“

“No lebo máš kde bývať a máš istoty a všetky tie úžasné veci o ktorých hovoríš keď už hovoríš a samozrejme to najdôležitejšie“ dramatická pauza až predramatizovane natiahnutá, takže si vynucovala reakciu.

“Nemáš ako zaplatiť? “

“No to tiež nie. Ale chcel som povedať, že ešte nevieš aký úžasný je svet s mojou spoločnosťou.“

Človek spraví za život veľa chýb (za predpokladu, že nie je naivný optimista a potom si žiadnu nechce pripustiť) ale len máloktorá sa zomelie tak rýchlo. Ešte v ten večer sa nasťahoval do hornej izby houseboatu, čo by samé o sebe nebolo tak zarážajúce. Šok prišiel keď mu začali chodiť balíky na novú adresu v priebehu prvého týždňa. Ale za zlého spolubývajúceho ho určíte nemožno pokladať. Doma sa nezdržoval skoro vôbec a tých zopár vecí ktoré vlastnil si žiarlivo držal za zatvorenými dverami svojej izby.

Zatvorenými, no nie zamknutými.

Po krátkej ale skrušujúcej dobe zvíťazila prirodzená ženská zvedavosť a opatrne mu vkĺzla do izby. Na prvý pohľad bežná izba kam nemá dosah ženská ruka. Oblečenie vytiahnuté zo skríň, aby sa v ňom dalo ľahšie zorientovať, neustlaná posteľ, okolo nej nejaké tričko, skupinka špinavých ponožiek a kôpka čohosi, čo by pravdepodobne nazval 'ešte nie úplne špinavé' a do posledného dychu bránil pred únosom do pračky. Nad posteľou sa pomaly otáčal lapač snov v živých farbách a s krásnymi korálkami na pierkach. Na stole stála prázdna fľaša pochybného alkoholu s názvom KB obklopená autobusovými lístkami a letákmi nepochybne všetkých druhov a veľkostí. Od stoličky nepochopiteľne viedol žltý špagát, s mašličkami na oboch koncoch, až po nočný stolík, na ktorom stál pohár so zubnou kefkou a zopár nepoužívaných skrípt. Až na jedno, ale to patrilo pravdepodobne dakomu cudziemu. Meteorológia 1, ale to bol predsa úplne cudzí odbor.

Zo zvedavostného tranzu ju vytrhlo až zabúchanie na dvere. Zavrela izbu a s previnilým výrazom pribehla k vchodu aby zistila, že prišiel len poštár. Ďalší, ktorému je jedno kto doporučené zásielky preberá, hlavne, že ich má z krku.

Dva listy, oba pre neho a oba z cudziny. Ale jeden mal až príliš známy úradný formát. Taký, čo sa príliš dobre pamätá.

Čo sa ti to stalo? Kde teraz zložíš svoju inokedy tak ľahkú hlavu?

Na zadnom sedadle auta sa dospáva najlepšie. Nie že by to bolo pohodlné, ale táto poloha ponúka akýsi iný pohľad na svet. Nový uhol.  Zapadajúce slnko oslepuje z jedného okna, zatiaľ čo z druhého je jasne vidieť lagúnovú oblohu, preťatú bielymi, kryštalizujúcimi kvapôčkami za motormi dopravného lietadla. Možno má nejakú exotickú destináciu, plnú mora a pohody a krásnych žien. Aspoň snívať sa o tom môže, nie? Celé nebo sa v zákrute pootočí a ukryje slnko. Znova príde spánok a znova prebudenie. Tentokrát už do tmy, pretínanej pouličnými lampami a svetlami z benzíniek. Také náhrady za chýbajúce hviezdy a hmloviny. Rozsvietené bilboardy vytyčujú trasu civilizovanému svetu, v ktorom sa nezaobídete bez bezpečnostných dverí alebo politika s číslom 28 na minuloročných voľbách do samosprávy.

Cesta k rieke bola však trochu neprístupná v takej tme a tak treba ísť po vlastných. S klobúkom na hlave a doznievajúcim úsmevom na tvári si vykračoval neosvetlenou cestou a premýšľal, či nejde o akési opatrenie proti autám, ktoré by sa inak mohli voľne premávať okolo houseboatov v noci a rušiť tým zadumaných rybárov, no nevedel si predstaviť kde by sa nabrala nejaká hustejšia doprava na tak odľahlom mieste. Jediné, čo tu bolo na husto boli komáre. Ale s tým sa dá žiť, obzvlášť na konci tak dobrého dňa.

Čo najtichšie prešiel domom aby si nevyslúžil vyčítavý materinský pohľad svojej domácej za to, že sa takto vkráda po nociach. Ale buďme úprimní, keby nikto nestriehol, nebol by ani dôvod zakrádať sa ako zlodej do vlastnej postele. Mal tam aj namierené keď zbadal listy zasunuté pod dverami izby.

Ľahol si na drevenú terasu houseboatu. Okolo vŕzgali hrdzavejúce pontóny a zopár hviezd nesmelo presvetľovalo jarnú oblohu. V ruke držal úhľadným rukopisom napísaný list od otca plný entuziazmu, nádeje na nový začiatok a gramatických chýb. V druhej mačkal jeho úmrtné oznámenie s informáciami o mieste poslednej rozlúčky. Úradné listy mali zjavne o dva dni kratšiu cestu k adresátovi naproti osobným.

Najbližšie lietadlo odlietalo za 5 hodín, ďalšie za 18 pre prípad, že by to nezvládol. Množstvo času na premýšľanie.

Vlny jemne rozhúpali podlahu a hojdali ako materské objatie. Hladiac tupo do stredu oblohy premýšľal či je na mieste potláčať slzy alebo nie.

Dúfal, že ho nik nevidí.

Z cintorína za dedinou Kolgujev je vidieť pláň zvažujúcu sa až k rieke Jenisej. Dokráčať k nej trvá deň, aj keď autom by vám to zabralo sotva dve hodiny. Ak ste miestny. Zblúdilí turisti to tu volajú druhý polárny Ural kvôli charakteru krajiny a všadeprítomnému bahnu. Zdanlivo pevné cesty sú schopné aj ostrieľané terénne autá zdržať na celé hodiny. Zato miestne ľahšie bakelitové Lady po nich prechádzajú ako staršie baleríny.

Ľadový vietor tu reže do tváre a brázdi rozvážnu hladinu Jeniseja. Miestni  by to nazvali krásnym vrcholom leta. Tráva, ktorú len príležitostne spása nejaké malé, zavalité zviera, sa chúli v zažltnutých trsoch tesne pri zemi a tiež sa snaží odolať vetru. Všetko sa tu akosi len snaží odolať nepriaznivým podmienkam.

Ďalšie dva dni cesty po prúde leží Kanin. Ťažko hovoriť čo i len o kopaniciach, keďže v tomto vrchole Sibíre, kde ani pravoslávny boh nedovidí, sa ľudia už veľmi nezdržujú. Zopár nostalgických vytrvalcov tu má dobre zateplené chaty. Na blízkom vrchu je aj meteorologická stanica. Mala podávať správy priamo zo severného polárneho kruhu. Aspoň tak to otec zamýšľal.

Každého presviedčal ako skvelé miesto je Kanin. Ideálne pre výskumníka - človek sa tu cíti ako na konci sveta. Nie tom s fanfárami či posledným žijúcim človekom. Len sám. Vyhnaný. Tak by to otec chcel. Práve dnes.

Drobný poprašok letného snehu okamžite vstrebával rozprášený popol a všetky myšlienky.

Inak tu nebolo nič.

Len slnko.

Celý deň