Sedela som v kaviarni medzi vankúšmi ako najposlednejší nešťastník, zabudnutá všetkými bohmi, ako strašiak, okolo ktorého sa aj vrany boja prelietať. Rovnako obsluha. Netrpezlivo vypočutá objednávka, v rýchlosti donesená tácka, položená na opačný kraj stola. Potom chlapec v čiernej zástere znova ušiel za pult. Nebol tam nikto, len párik hlučne sa bozkávajúci za oddeľujúcou knihovničkou a ja na druhej strane tejto barikády. Vo svojom zákope.
Prisunutá strieborná tácka odrážala zhlúknuté poháre a tanierik so zákuskom do druhej strany rozmazanej zrkadlovej reality. Šľahačka ako závoj zapúšťala biele pruhy do tmavej kávy a škoricové bodky sa zabárali na jej horskom vrcholčeku.
Na líci ma zastudila kvapka vody. Odkiaľ? Všade ticho, nič sa nehýbe, klimatizácia si potichu hrkoce pod stropom medzi zhasnutými lampami. Prečo by svietili, je predsa deň. Druhá kvapka dopadla na rameno a stratila sa v čiernote trička, do ktorého vsiakla. A potom nič. Klimatizácia nevinne chrčí ďalej, suchá, bez známok zaangažovanosti do tejto bizarnej scénky.
Pohár s minerálkou zašumel na stole. Ďalšia kvapka rozbúrila drobné bublinky do podeseného úprku k hladine. Než som si stačila vychutnať ten pohľad, dážď zalial celý stôl. Na patchworkových, pieskovo šedých a hnedých kožených poťahoch sa rozbehli potôčiky a zbiehali do stojatých mlák vo vysedených priehlbinách kresiel. Šľahačka sa roztiekla a skryla do kávy pred ťažkými kvapkami, koláč rozvážne nasával vodu nazbieranú v tanieriku.
Nikto z prítomných si zjavne nič nevšimol. Chlapec v zástere utieral poháre a rozkladal ich na sklenenú policu aby do seba opäť mohli nabrať vodu, na druhej strane knihovničky zastonal obstarožný gauč a ozval sa tlmený chichot dievčaťa. Z reproduktorov statočne vzdorujúcich vode znel melancholický klavír, doprevádzajúci nárazy kvapiek. Mokré vlasy definitívne opustili pôvodný účes a lepili sa na chrbát a na krk. Zo stola stekala voda v mohutných prúdoch po mojich nohách a napĺňala lodičky.
Než som dopila kávu, monzún ustal. Zanechal vychladený vzduch na ktorom sa priživovala klimatizačná jednotka, ako by snáď šlo o jej zásluhu. Roztvorili sa presklené dvere a fotobunka vpustila dvoch mužov. Bez povšimnutia kráčali po mlákach a vodou nasiaknutom šedom koberci.
Vonku žiarilo letné slnko, vzdialené zvony odbíjali 5 hodín a ja som s úsmevom kráčala preč. Peniaze ostali aj s drobnými nazvyš na kraji suchého stola.
Beautiful dream.
ReplyDeleteuprimne ma to dost zmiatlo az do bodu ked som si uvedomil ze to je sen :), velmi zaujimave, ale mam pocit ze v zopar pripadoch by sa dali okresat niektore opisy, cely clanok ma predpokladam posobit velmi snovo, a z vecsej casti sa to darui, ale zopar opisov my prislo tazkopadnych a nevhodnych, napriklad: "Šľahačka ako závoj zapúšťala biele pruhy do tmavej kávy a škoricové bodky sa zabárali na jej horskom vrcholčeku."
ReplyDeleteinak super, z toho co som doteraz cital mam pocit za ak by si na niecom mala poracovat tak to je odlahcit text trochu, ale samozrejme tak aby to neublizilo tvojmu stylu ktory je vynikajuci.
Awesome job ;)
pani ale to nebol sen...
ReplyDeleteodlahcene sa snazim pisat vazne prace a poviedky. apson pre svoje dennickove vstupy si ponechavam tento svoj rukopis
co nerobim? citim sa ako nepochopeny sialenec :o)
hmm byt nepochopenym sialencom nieje take zle, mozno si to ludia pomylia s genialitou ;)
ReplyDeleteJa som sa veru zasnivala... nabuduce, ked si dam kavu v kaviarni, tak mi ju snad donesu aj s takymto "monzunom" :)
ReplyDelete