Keď sme skolabovali do podsvetov úspornejšej reči, internetových skratiek a timetableov, popri ktorých si na virtuálnej káve môžeme poklábosiť cez chaty, stratilo sa písmo.
Nie malé písmenká, vymodelované do uniformne deformovaných kocočiek, pripravených na akokoľvek násilný či hladivý dotyk, ale prosté, úhľadné, mierne doľava naklonené písmo s drobnými kvapôčkami atramentu medzi riadkami. Otlačené na oboch stranách pijaka a malíčku pravej ruky. S rozvahou prikladané podpisy zdegenerovali do rozpínavých čarbaníc a cit sa skomprimoval do dvojbodiek a zátvoriek. Z očakávania ostalo frenetické obnovovanie, niekedy ľahostajnosť.
Utieklo prekvapenie, ktoré prichádza so šuchotaním v schránke. Nezostalo žiadne napätie z rozliepania obálky, v ktorej som ukrytá. Vo vnútri, so zloženým papierom, odtlačkom túžobných pier a vysušeným štvorlístkom z herbára viazaného v koži. Sú na mne ozveny prstov, pritisnutia k hrudi, zúfalstvo kde začať, i šteklivý dotyk špičky jazyka.
Stále som tu, stačí sa rozpomenúť, vymaniť z područia diskrétnych stavov boolovskej algebry, kópií v archívoch a označení priority v hviezdičkách.
Stále som tu, stačí len vkĺznuť do intimity listu.
Len pre dvoch. Len pre teba.
S láskou...
XXX
This comment has been removed by the author.
ReplyDeletePekna myslienka, ja som rozmyslal nedavno prave nad tym ze by som fakt rad napisal niekomu list namiesto toho aby som im volal alebo pisal cez internet. Jedine co sa mi nepaci je ze si to trosku prehnala s pririvnaniami.
ReplyDeleteNajviac sa mi ale paci ta ironia toho ze toto pises na pocitaci :D