Third prince...

"Ty fajčíš?"

"Občas." Pri tej odpovedi sa zatváril ako pravý intelektuál tridsiatych rokov, kedy ešte nevedeli nič o dechte v pľúcach ani o zákonoch na ochranu nefajčiarov

"Určite niečo prudko exotické a mužné. Stavila by som na žlté kamelky."

Dotknute sa otočil bokom, predstierajúc, že len vyfukuje dym iným smerom.

"Nie."

Klamal.

Stretávali sa takto po večeroch už nejaký čas. On sa vždy tváril ležérne a uvoľnene, ona sa smiala na jeho vtipoch a aj na tom čo nemyslel ako vtip. Pozorne sledovala ako si pri zamyslení škriabe šedivú bradu, on zas vždy čakal až si zapraví neposlušný prameň vlasov, nahovárajúc si, že keby ešte chvíľu počkala, napravil by jej ho sám.

Vydýchol ďalší obláčik dymu "Premýšľal som nad tým, čo si minule povedala - že rozprávky nie sú skutočné. Ale nemôžem si pomôcť, ja tomu chcem veriť, že sú." Šibalsky sa usmial. Tak nádherne, že mu ten úsmev musela opätovať, no hneď sa zas vrátila do svojej overenej pozície cynika.

"Čo také ti dáva nádej na tak prehnané očakávania od reality?"

"Láska." Nebolo to nenapadne ale musel to skúsiť.

"Fíha. Neoriginálne, ale zato že si rozvedený ti dám šancu rozviesť túto myšlienku."

"Proste verím, že môže byť dokonalý vzťah. Dokonca že pre každého z nás nejaký čaká, len ho musíme usilovne hľadať. A keď ho nájdeme tak to bude presne ono a môžeme byť šťastní a úprimní. Nikto nás nebude chcieť zmeniť, ale akceptovať. Budeme sa spolu smiať a užívať si a rozumieť si aj bez slov. Len to nesmieme vzdať. Rozprávkové." Znova ju skúsil odzbrojiť tým chlapčenským úsmevom, no niekam sa mu zatúlala pohľadom a myšlienkami. "Ty na niečo také neveríš?"

"Každého posúdiť neviem. Zato verím že každé dievča má nejaký rozprávkový vzťah s milým krásavcom, ktorého spoznala na vysokej škole a choval sa k nej ako k princeznej. Nie ako tie grobianske hovedá okolo. A bol výnimočný a galantný a vždy po večeri nechal sprepitné, no všetko možné.

A potom ho po dvoch-troch rokoch každá vymení za nejakého darebácky vyzerajúceho fešáka ktorého spoznala len včera ale je úplne doňho akoby mala znova šestnásť a snáď si všetky myslíme že z toho pocitu omladneme ale houbi, tie vrásky pod očami nezakryje žiaden korektor. A potom čo si s nim užijú niečo dobre a nie-len-niečo zlé sa nechajú odkopnúť aby mohli s priateľkami v sobotu večer nadávať na celé mužské pokolenie, sľubovať si ako sa do toho znovu nenamočia a dávať mužom najavo ako majú navrch. 

A až sa takto po večeroch dostatočne vyfrustrujú, priberú, potom schudnú a potom zasa trochu priberú, lenže tento krát neschudnú lebo im nezáleží na tom ako ich vidia chlapi, tak si nájdu nejakého milého kolegu ktorý bude zabezpečený, perspektívny ale úplne iný než ten predtým lebo je drsnejší a raz za dva mesiace si da koženú bundu keď ide s kamošmi na pivo a aj to len keď je na to vhodné počasie a keďže šoféruje tak je na nealku samozrejme. Ale odlišujú sa od davu lebo nenaleteli takému sviniarovi ako bol ich ex a len sa smejú na tých chudinkách čo sa ich držia zubami-nechtami.  Všetko je predsa inak."

"Nadýchla si sa vôbec počas toho? A čo tie čo ich vystriedali viac než troch?"

Vždy ich je viac než traja. Niekde som čítala, že každá ti povie že mala predtým piatich. To je také odvážne číslo aj keď vraj zakaždým lživé. Ktovie.

"To ti zatiaľ neviem povedať. Zatiaľ hľadám svojho tretieho princa."

Uprene sa na seba zahľadeli ponad poloprázdne poháre vína a po chvíli sa naraz rozosmiali.

Pred týždňom si vymysleli spoločné stanovanie. Znelo to ako skvelý nápad. Príležitosť stráviť spolu krásne chvíle osamote . Dobrodružstvo v objatí prísne regulovanej prírody bratislavského kraja. Aspoň o tom boli až do teraz presvedčení.

Obaja stali pritlačení k plachte stanu a vydesene hľadeli k opačnému kútu, odkiaľ sa ozývali hlasné zvuky. On mal v ruke plynovú pištoľ, ona mu zvierala rukáv svetra tak silno až praskali vlákna. Za plachtou bola noc.

"Čo ak je to pes?"

"Ako by sa sem dostal?"

"Ja neviem!"

Zomkli sa ešte silnejšie k sebe pri predstave veľkého, uslintaného, agresívneho psa za tenkou, nepremokavou celtou. Ani tie sliny by tam nebolo vidieť. Spomenula si na to, ako jej manžel hovoril, že sa psa nikdy nesmie báť. "Cítia strach. A majú ho radi. Kto sa bojí, predom prehral." Pri spomienke na exmanžela mu vytrhla z rúk plynovku, namierila do tmy a vystrelila.

Ticho rána roztínal pravidelný zvuk lopaty škrejúcej o kamenistú hlinu. Vtáky na to prihliadali z výšky korún s tichým švitorivým šomraním. Po chvíli sa objavil aj on.

"Stan je zalepený." Samoľúby úsmev sa mu rozlial po šedivo zarastenej tvári keď si tak typicky pre seba dal ruky v bok. Niektorí ľudia naozaj nepotrebujú počuť pochvalu, zvládnu to aj sami.

"Super" zavrčala a zarazila kompaktnú vojenskú lopatku kúsok od neveľkej jamy. Opatrne potiahla kus látky až k provizórnemu hrobu a vysypala doňho krvavú zmes bodliniek. Ježko dopadol na dno s tichým žuchnutím. "Nechcem počuť ani slovo!" povedala a pustila sa do zakopávania.

"Nič som nepovedal" usmial sa ešte širšie a ďalej sledoval pochovávanie nešťastne hlučného ježka.

***

Nedokázala naňho prehovoriť. Hneval sa, doteraz potichu, teraz nahlas. Toľko krát mu to chcela vysvetliť, no každá začatá veta sa zrazu zmenila v niečo vyhýbavé, prekrútené. Ako by si jej slová žili vlastným životom a jazyk neúprosne bojoval s vôľou. Slabou vôľou.

Mlčala. V dlani zvierala medailón s fotografiou svojej mŕtvej dcéry. Ako dávno to bolo? Nie dosť dávno aby to stále nezvieralo hrdlo. Keď vôľa ochabne a slová sa strácajú pod hladinou pamäti, všetko vždy zachránilo objatie. Vrúcne a milujúce bozky, zdanlivo utišujúce jeho zlosť. Mali utíšiť jej srdce. Vystrašené a mlčanlivé. Teraz sa už nezmohla ani na to objatie.

Stál tam a bol zúfalý. Zúrivosťou sa snažil prekryť zmätok, ktorý v ňom vždy vyvolávala keď sa bez varovania zmenila. Znova sa mu vzdialila, odmietala jeho prítomnosť, všetko na ňom sa jej zjavne protivilo a čokoľvek čo spravil bolo zle.

Nevedel už aké dôvody má vymenovať, akými argumentami sa hájiť. Márnosť s touto ženou jeho snov ho privádzala k myšlienke, ktorá ho nahlodávala po celú dobu. Možno je to naozaj tak. Možno je to celé len vysnívané. Nepotrebuje ho, nechce ho, radšej sa vykričí nič nehovoriacimi slovami a potom uzavrie do seba. Zavolá alebo napíše svojmu exmanželovi, bude to zatĺkať a vyhýbať sa priamej odpovedi, ale on to predsa vie. Vždy to vie keď od neho uteká a nedovolí mu pomôcť jej.

'Zachran ma' Zazerala nedôverčivo na správu ktorú, nevedno kedy, odoslala. Znova na tom istom mieste. V kruhu rovnakých pochybnosti. S rovnakým priebehom a cieľom.

'Co sa zas stalo?' Trvalo to dlho, nečakala že jej vôbec odpíše. Ako dávno to bolo čo sa naposledy zhovárali?

'Nemozem spat.'

'Zas myslis na zle veci?'

'Asi hej. Aj ked sa snazim.' Nie, to nemohla odoslať. To bolo príliš patetické. Zmazala správu. Potom aj ďalšie štyri verzie.

'No tak. Nemysli uz na nu. Kde mas toho svojho PhD? Co ta neutesi on?' To bolo možno zbytočne nepríjemné, ale rozhodol sa že o štvrtej ráno nemusí byť milý na nikoho. A už určite nie na exmanželku.

'Nedokazem mu to povedat.'

Ticho. Žiadne tri bodky písania. Možno zaspal.

'Halo?'

'Som tu. Neviem co ine ti mam povedat. Zabudni na to konecne a pohni sa dalej.'

'Niesom ako ty.' Mala chuť sa ospravedlniť, že čosi také napísala. Bol to debil, no zrovna toto si nezaslúžil.

'Niesi a preto nemozes spat.'

Zasa ticho. Obaja zazerali na rozžiarený displej, akoby dokázal nejako preposlať aj ten pohľad, ale nedokázal. Vedel len ukázať že tam obaja stále sú, ale nič nevravia.

Sú slová a chvíle, ktoré keď nastanú, viete že všetko je stratené. Lenže to poznanie prichádza moment po tom, ako by sa to dalo ešte zachrániť. Až po tom čo to vyslovíte nahlas. Stala a tupo zízala na dlažobné kocky pred sebou. Jedna z nich bola úplne nemiestne suchá, nerozdeľ od ostatných. Čim to že na niekoho prší stále, no pre iného sú tu len pekné dni?

Niečo jej zaskočene odpovedal. Možno rozhorčene, ktovie. Šum dažďa a vlastných myšlienok bol hlučnejší.

S viditeľnou námahou odtrhla oči od jedinej suchej dlažobnej kocky v okolí a uprela pohľad naňho. Na svojho záchrancu s ktorým si nevie dať rady a ktorému nedokáže povedať všetko. Tak ako by si to prial.

Nedíval sa na ňu, tak čakala. Každú chvíľu mohlo začať vážne liať.

Keď sa na ňu znova zahľadel, myslel že vybuchne. Že sa zrúti a zošalie, alebo sa len na všetko vykašle. Na toto sa cítil už priveľmi starý. Chcel ju schytiť a zatriasť s ňou aby sa prebrala, alebo sa len otočiť a ujsť. Pozrel na ňu ako sa opiera o stenu starého domu s opadanou omietkou. V rohu, ako myš čo sa snaží skryť pred predátorom, s obrovskými vydesenými očami v ktorých sa dá stratiť. Z ničoho sa necítil tak strašne ako z týchto pohľadov. On predsa nebol ten čo jej chcel ublížiť. Nikdy.

Znova si žmolila kraj rukávu a prívesok na náramku. Vždy to robila. Vyzerala pri tom ako moľa čo sa motá pri žiarovke a čim zúfalejšie sa k nej tlačí, tým viac ju páli.

"Daj si to prosím ťa dolu."

"Čože?"

"Daj si ten prekliaty náramok dolu ti hovorím!" Ani to nestihol dopovedať a už oľutoval ten tón, no nezľakla sa jeho hlasu ako toho čo povedal. Pohladil ju po tvári. Aj napriek hnevu ktorý nim lomcoval, nežne. Až inštinktívne sa oprela o jeho dlaň. Ako mača. Malé a hrozne hlúpe.

"Daj ho prosím dolu" zašepkal a opatrne jej ho stiahol zo zápästia. Zacítil na dlani horúci prameň sĺz. Nikdy by si nemyslel, že niekto dokáže toľko plakať, kým ju nespoznal. Pevne zovrela oči. Zadržiavala dych. Celý ten čas. A mlčala.

Chvíľu váhal. Stále mal chuť ňou zatriasť, nevedno prečo. Proste mal pocit, že by to malo pomôcť. Objal ju a odhodil tú prekliatu blbosť kamsi do tmavej uličky a objímal ju až pokým sa neprihnal dážď. A ešte celú vecnosť potom.

Winter of wizards...

Som rád, že som zažil dobu, kedy boli všetky dnešné technológie len v plienkach. Prví pionieri sa snažili dostáť vtedy už rozsiahlym nárokom science-fiction, ohúriť tým svet a priniesť niečo praktické. Hlavne ohúriť. Snívali sme vtedy o Marse a mesiacoch Jupitera, o cestách za solárnu sústavu, ale prišla kríza a nič z toho nebolo. Potom prišla energetická kríza a nič nebolo ani z robotiky, ktorej som sa dovtedy venoval. Všetky peniaze (aspoň sme si to naivne mysleli) šli na jej riešenie a z ľudí ako ja sa stali len radoví programátori. Trvalo to pár rokov, než sa dal svet znova dohromady, životná úroveň opäť vyrástla a vedenia sa ujal herný priemysel.

Epok sa konečne dostal do distribúcie vo veľkom a z nás sa stala generácia kúzelníkov. Stačilo si nasadiť drobnú pavúčiu konštrukciu na hlavu a mohli sme ovládať čokoľvek len myšlienkou. Že sa prudko zvýšil počet hospitalizácií pre akútnu migrénu, to sa zamietlo pod koberec. Ako všetky nepríjemné vedľajšie efekty drahých noviniek.

Lenže keď sa naučíš kúzlom zapáliť sviečku, časom budeš chcieť viac než len zažínať svetlo. Budeš chcieť väčšie veci, ohromujúcejšie. Keď sa na to dívam spätne, pridŕžajúc sa tejto metafory, povedal by som, že sme chceli vedieť zapáliť celý svet.

S Epokom bolo možné zachytávať mozgové vlny, lúštiť myšlienky keď to tak nadnesene poviem. Chýbal už len malý krôčik k tomu, aby fungoval aj obrátene. A ľudstvo robí viac než len malé krôčiky.

Objavili sa nové možnosti hier. Nový rozmer počítačového zážitku, ktorý mal viac vtiahnuť do deja, zahltiť myseľ vernejšími obrazmi než vyprodukuje tá najlepšia 3D grafika, zvukmi, ktoré sa plížia spoza chrbta bez neželaného rušenia zvonka. Vône, dotyky, chute - o tom sme snívali už veľmi dávno. Medzitým nás stretlo priveľa neúspechov aby sme boli zaskočení prvotnými nedostatkami. Grafika bola horšia než tá na obrazovke a keď niekomu vadilo sekanie na počítači, ešte netušil ako vie byť nepríjemné zatrhávanie priamo v hlave. Ale to všetko sa časom poddalo.

Našlo sa dokonca ďalšie využitie pre túto podivnú hračku, obchodnejšie. Mnohé spoločnosti chceli mať svoje stránky interaktívnejšie a viac lákavé. Tento nápad sa ujal najrýchlejšie, veď vtedy bola už aj legislatíva prispôsobená internetovej dobe. Banky si otvárali pobočky, do ktorých sa dalo vstúpiť z pohodlia domova a osobne prediskutovať čokoľvek s operátorkou na druhej strane. Avatar bol vždy žena, aj keď pochybujem že v bankovníctve muža nenájdeš.

Postupne sa zistilo, že ľudia sa síce vedia nadchnúť pre extraordinérne priestory, aj pre tie čo pôsobili ako LSD trip, no prednosť dávali tím, ktoré čo najvernejšie pripomínali skutočnosť. Tím, a stránke NASA, ale to je o inom.

Tak ako starý svet nadobudol pri nedostatku informácií nový rozmer s príchodom Internetu a jeho éry, tak teraz Internet samotný, ako čosi živé a nepopierateľne sa vyvíjajúce, nadobudol v sebe ďalší rozmer. Postavil v sebe nový svet, virtuálny a napodiv rovnaký ako ten vonku.

Ty si to už nebudeš pamätať ale vtedy, k veľkej neradosti developerov tohoto rozsiahleho projektu, začali ľudia hovoriť takto rozšírenej časti Internetu Matrix. Pre teba z éry čierno-bielich filmov, no my sme mali čerstvo v pamäti ako každému odpojili kábel z krčnej chrbtice po tom, čo ho Hugo Weaving zabil vo virtuálnej realite. Tu samozrejme nebolo možné zomrieť.

Ako ďaleko od tohoto je myšlienka na večnosť?

Mladí s obľubou odpovedajú na otázku, či by chceli žiť večne, viac či menej rezolútnym "Nie". Aj my sme boli takí. Ale ako roky pribúdajú, človek si akosi viac uvedomuje svoju smrteľnosť. Už nehovorí o tom aké sú úžasné objavy vo vede a že v dohľadnej dobe sa vekový strop posunie až na 150 rokov, lebo tá doba znamená aspoň pol storočia, a to už v dohľade nie je.  Zrazu máš rodinu, prácu, nedokončené záväzky, na chladničke pohľadnicu z exotiky kam si si sľuboval celý život že pôjdeš, a už sa ti umierať nechce. Toľko vecí je treba ešte stihnúť. Ale už to nejde.

Mysleli sme, že sa to zmení, že nastúpi nový velikán, no synonymom druhého sveta sa stal Internet. Mal vlastne všetko čo bolo potrebné - dostupnosť, žiadnu centralizáciu a hlavne už dostatočné množstvo informácií o každom. Našlo sa samozrejme množstvo ľudí, ktorým to prekážalo. Pokladali to za ohrozenie individuality človeka, dokonca za jej odcudzenie. Lenže vo svete jednotiek a núl a napájania je ťažké kohokoľvek obviniť.

Teraz, keď zomieram na leukémiu, núti ma to stále častejšie premýšľať nad možnosťami, ktoré sa ponúkajú. Nie málo ľudí si zo strachu pred smrťou vystavalo ohromné hrobky. Vztýčili pred ne kamenné armády, bájnych ochrancov, či len pasce pre odradenie akéhokoľvek narušiteľa. Treba im priznať, že boli čiastočne úspešní. Dodnes predsa poznáme ich mená. Ale čo s menom keď smrť príde aj tak? Teraz sme si postavili hrobku tak veľkú, že dokáže poňať celé ľudstvo. Vie každému jednotlivcovi naskenovať spomienky, uchovať ich a rozvíjať vo svete teraz už nerozoznateľnom od toho skutočného. Zmazať množstvo trápení, uchovať čo je krásne a ak nedokáže zamedziť vojnám, vždy budeme mať možnosť sa reštartovať a skúsiť to znova.

A to platí nie len pre vojny. Chcel by som pre nás ešte jednu šancu. Dal by som za ňu čokoľvek. Za možnosť urovnať všetky spory medzi nami, môcť ešte nosiť tvoju mamu na rukách a počúvať jej smiech, za čas dokončiť tie kachličky v kúpeľni, ktoré tak veľmi chcela a ja som bol príliš lenivý.

Niekde tam vo virtuálnom svete Internetu kde nechám to svoje ja, čo má šancu žiť ďalej, by som ťa chcel uistiť, že aj keď som sa tak hneval, že si šiel študovať niečo iné než som si vždy predstavoval, som na teba hrdý. Tak ako len môže otec byť na syna. Dúfam, že v inom svete mi dáš šancu to odčiniť.

S tvojou mamou, mojou milovanou Júlinkou, sme si pred mnohými rokmi povedali svoje "Áno". Kým nás smrť nerozdelí. Ani slovo nepadlo o leukémii a smrti v ohromných bolestiach, ktorú predchádzajú celé mesiace bezvládnosti a neschopnosti sa o seba postarať. Akokoľvek silné lieky nedokážu toto peklo zvrátiť. Preto dúfam, že moje rozhodnutie pochopíte. Aj keď viem, že je to proti tvojej viere, Júlia, aj keď vás to oboch raní, nechcem aby ste si ma pamätali ako umierajúceho a slabého na nemocničnom lôžku.

Chcem sa preto s vami oboma rozlúčiť ak nie v najlepšom, tak aspoň v dobrom. Keď budete tieto riadky čítať, moje srdce už bude pravdepodobne stáť, no moja myseľ, oprostená o posledné bolestivé spomienky, bude čakať na vás dvoch na druhom brehu, na Internete. Aj keby ste nemali nikdy prísť, ja budem čakať. Tak živý, ako to len bude možné.

Pony, paper, sword or curse…

"Ponííík!" znova sa ozval nadšený výkrik.

"Ono v skutočnosti to je kôň. Ide o araba, nižší vzrastom, pravdepodobne chov v..."

" Ponííík!" opäť nadšený výkrik a obrovské detské oči sa upierali na poníko-koňa, ktorý zjavne nebol nijako rozrušený svojim nejasným pôvodom.

"Poník, áno. Chceš sa teda povoziť alebo sa budeme len pozerať?"

To sa už vyrútila smerom k svojej podkutej obeti. Ešte že to bol tak pokojný kôň. Teda poník.

"Tak to nefunguje. Buď zachránime poníka alebo budeme" dramaticky sa nadýchla. Odkiaľ to to dievča má? "...prekliaty!" dokončila tlmeným hlasom.

"A čo by nám vedelo pomôcť?"

To bola zložitá otázka, možno priveľmi na tak malé dievčatko, ale nenechala sa zahanbiť. To má určite po otcovi.

"Potrebujeme papier."

"Čože? Načo?"

"No na záchranu Poníka!" Už som to pochopil. Meno. Nejaká rodová príslušnosť, šľachtenie či rozdielnosť druhov, to jej nič nehovorí. Ale meno musí mať každý. "A meč proti kliatbe."

"Nemalo by to byť naopak?"

"Nie. Prečo?"

Vlastne netuším. Prečo by aj, nejdeme poraziť draka, ideme kresliť poníkov. Ale čo s tou zbraňou? Kuchynský nôž nie je najlepšia hračka.

"Nemáme meč."

Nakrčila drobné čelo a vážne sa zamyslela. Keď rieši životne dôležitý problém, vyzerá úplne ako jej mama. Tak trochu bezradne.

Nakoniec sme meč kúpili na vianočných trhoch. Drevený, tupý, s vyrezávaným štítom a strašne predražený. Pokreslili sme desiatky papierov poníkmi utekajúcimi za slobodou a smejúcim sa slniečkom s tmavými okuliarmi. Každý mal iné farby, dokonca aj inú veľkosť, ale Sára ma ubezpečila, že ide vždy o toho istého Poníka. Veď aj ja mám vraj každý deň inú košeľu. Isteže, logické.

Potom prišiel čas na lámanie chleba a porazenie kliatby. Lenže my sme meč zabudli v cukrárni.

"Čo budeme robiť?"

"Musíme poraziť kliatbu!"

"Ale veď znova nemáme meč. Už je veľa hodín, stánkari budú už dávno pobalený a na ceste domov. Nemôžeme to doriešiť zajtra?"

"Nie" rezolútne skrížila rúčky na hrudi a odula sa. Potom ju znova prepadol ten bezradný výraz.

"Čo sa deje, moja?"

"Teraz budeme prekliaty."

"Hmm… To znie vážne. Čo to znamená?"

"Ja neviem. Čo ak nás Ježiško kvôli tomu nenájde?"

Chvíľu sme na seba hľadeli rovnako zmätene, každý z iného dôvodu. Na takéto situácie nie sú otcovia školení.

"Počkáme na maminu. Možno bude vedieť čo s tým. O Vianoce sa prosím ťa neboj."

Pre istotu sme pokreslili ešte raz toľko papierov poníkmi, ale vraj ani to nemusí pomôcť. Kliatba je kliatba.

"Tebe by ani všetky peniaze sveta nestačili" skríkol rozhnevane. Bola to ďalšia z tých hádok, ktoré sa začínajú nejakou úplne nepodstatnou otázkou alebo omylom. Niečo ako neopraná košeľa alebo čaj dopitý bez ponúknutia druhému. Bežné bezohľadnosti vzťahu.

Hlavou jej vírili myšlienky splietajúce sa do nezrozumiteľného šumu. "Nie, nestačili." Chcela nájsť správne slová, chcela aby pochopil jej osamelosť a obavy. Že Vianoce sú o rodine a nie o práci. "Nemôžeš zrušiť tú služobku na sviatky?" opatrne sa spýtala, tušiac, že je to predom prehraný boj.

Rozzúrilo ho to. "Prečo sme znova pri tomto?! Už som to niekoľko krát vysvetľoval. Proste NIE!" prudkosť, s akou sa postavil ju vydesila a inštinktívne zahnala do polohy, v ktorej sa všetky ženy bránia pred prichádzajúcim úderom. To aj jeho samého zaskočilo. Nechcel aby si myslela, že ju chce udrieť. Aj keď ho to na moment napadlo, ale určite by to nespravil. Nahnevaný, teraz viac na seba ako na svoju ženu, oddupal preč na jediné miesto, kde sa pred ňou mohol ukryť. Do práce.

Na služobnej ceste v Miláne toho nakoniec aj tak veľa nevyriešil. Všetci taliani sa zrazu tvárili veľmi nábožensky založení, čiže radšej zdržovali presuny medzi poradami nákupmi darčekov a zbytočnými rozpravami o nerelevantných záležitostiach.

Let Miláno - Schwechat 24.12. mal omeškanie a dokonca mu hrozilo zrušenie kvôli nepriaznivým sviatočným podmienkam už na poludnie. Cestujúci fasovali u starej, mrzutej pani za priehradkou balíček s bagetou, nápojom podľa vlastného výberu a malým darčekom. Sadol si na lavičku v neútulnom letištnom termináli a čakal. Obracal celofánový balíček so žiarivou zlatou stužkou medzi prstami a sťažoval sa svojmu vnútru na nechápavosť manželky.

Ako čakala, že sa mu bude dariť živiť rodinu keď nebude pracovať? To vie aj ich malá dcéra, že bez práce sa peniaze na účet samé nenanosia. Spomínal na časy keď sa zoznámili. Ako mu zasnívane vravela o plachetnici po ktorej túžila, ako s ňou chcela brázdiť slnečné vody Chorvátska a loviť morských ježkov. Našiel si tú loď. Vedel čo stála a aj čo stojí jej prevádzka, kotevné, údržba, dopĺňanie zásob pitnej vody, všetky drobnosti na ktoré by ona nemyslela. Ešte stále šetril, ale to jej povedať nemohol.

Vibračné zvonenie ho vytrhlo z myšlienok. Správa. Chvíľu váhal, či si ju vôbec prečíta keď videl od koho je. Aj tak nemal čím iným zabiť čas, tak prečo nie medzištátnou hádkou so ženou cez SMSky.

‘Pekne Vianoce ocko. Kaprika sme ti nechali odlozeneho vo vani, az sa vratis pustime ho vseci spolu. Maminka pozdravuje. Dobru noc. Sarinka°’

Stalker’s diary

<?láska cez internet 

?>

< ♥ >

<div> A prečo nie? Veď ja ťa naozaj milujem aj takto. Práve takto. Každú správu ktorú posielaš si s láskou archivujem. Každé jedno slovo ma poteší, každé spojenie medzi našimi zariadeniami je akýmsi zábleskom maličkých supernov v optickej sieti, čo rozžiaria môj deň.

</div>

<div> Rada sa dívam na tvoju tvár. Fotografie trpezlivo stoja než si ich celé preštudujem do posledného bodu, videá dokola ukážu čo chcem vidieť miliónty krát. Takto ťa mám rada. Na stážach, na starých školských videách tvojich spolužiakov, na okraji záberu fotografie z dovolenky, keď tak veľmi fúkalo, no obloha bola krásne jasná.

</div> 

<div> Rada sledujem tvoje kroky spoza rozžiarenej obrazovky môjho počítača. Je to trochu ako valčík na slepo - ty sa pohneš a ja hľadám kadiaľ nasledovať. Zanechávaš za sebou stopy, vždy rôzne obtiažne ale ja sa výzvy nezľaknem. Niekedy je to len neodhlásené konto, znova to isté heslo, aké si používal pred rokom. Niekedy odkaz na fóre, hovoriaci o tom kedy a kde sa stretávate s priateľmi. Ako otvorená pozvánka. Ako ruže.

</div> 

<div> Ponorila som sa do vane a otvorila tvoju mailovú schránku. Túto si čítam rada. Je milé vidieť ako krásne organizovaný je tvoj svet. Plný záložiek, menoviek a rôznofarebných hviezdičiek. Rozdelený medzi prácu, ktorú si preposielaš inam, účty, čo zväčša nečítaš, len zaradíš, zábavu a zopár bližších priateľov, ktorí majú svoj vlastný piedestál zelených hviezdičiek. Rád si s nimi vymieňaš fotografie, typy na večer alebo len sťažnosti na všetko možné.

Druhá schránka je takým malým rajom chaosu, akoby ju vlastnil úplne iný človek. Množstvo neprečítaných správ, ešte viac rozpísaných - niekedy len útržky myšlienok, niekedy citácie z múdrych kníh. Veľa názvov filmov. Páčia sa nám rovnaké, nie je to krásne? Neporiadok plný osobných vecí. Možno o to krajšie to pôsobí.

Zahĺbala som sa do správ tak veľmi, až mi vychladla voda. Ďalšie schránky budú musieť počkať. </div> 

<div> Nechávaš si zapnutý počítač počas celého dňa. Od rána si trpezlivo vrčí zatiaľ čo ty sa potuluješ okolo neho. Otváraš skrine, hľadáš jednotlivé kusy oblečenia, prehŕňaš kôpky už použitého prádla, potom znova hľadíš do skrine aby si vzal prvú vec z kraja a uspokojil sa s ňou. Prezliekaš sa v izbe zatiaľ čo ťa sleduje bdelé oko webkamerky so smutne nízkym rozlíšením. Potom prezrieš maily a na tú chvíľu je takto zblízka jasne vidieť tvoju tvár. Zbalíš sa a s predstihom vyrážaš za svojim dňom. Teraz môžem vyraziť aj ja.

 </div>

<div> Našla som nahrávku, je na nej tvoj smiech. Znie mi každý večer pred spaním ako úvod do krásneho sna. Keď sú rána pochmúrne tak znova. Vždy rovnako zvučný a úprimný.

Našla som aj jednu z fotiek spoza tvojho stola. Na nástenke si mal prišpendlenú usmievavú ženu v slamenom klobúku. Bolo to príšerné. Trvalo mi celý deň než som si overila, že to nie je tvoja tajná priateľka. Občas si ku mne príliš tvrdý.

 </div>

<div> Nemaj strach, neodstrašíš ma tým. Poznám ťa. Viem o tebe všetko a preto mi tak záleží. Zo zvedavosti sa stala vášeň, skoro až posadnutie tebou. Nie som blázon, jedine blázon do teba. Aj ty ma môžeš spoznať. Tu na sieti kde sme v bezpečí pred všetkým a stále spolu. Tu na sieti čakám až ma nájdeš tiež.

</div>

</ ♥ >

I'm still here...

Šach je zvláštna hra - aby ste zachránili koňa, obetujete človeka. Ale švagor k nej pociťoval viac než len náklonnosť a vo chvíli nepozornosti som sa preriekla o tom, ako som kedysi chodievala do šachového klubu. Nie že by som na základe tejto skutočnosti bola dáko lepšia než priemerný dospelý človek zorientovaný v pravidlách, ale tento argument zúfalo neobstál. Okamžite som bola začlenená do hry, v ktorej nebolo úplné jasné kto je hráč a kto len pozorovateľ, lebo všetci boli zrazu experti v taktike a predvídaní ťahov.

Prehra bola nevyhnutná. Postupne sa minikolégium odborníkov presunulo k nedeľnému stolu v postkomunistickej jedálni. Sieťkové záclony s kvetinovým vzorom, presklené vitríny s pohármi z českého skla, béžový záťažový koberec. A medzi dverami svokra s pečeným kuraťom plneným boh-vie-čím. Idylka ako z filmu deväťdesiatych rokov. Chýbal len kompót, ktorý nevie nikto otvoriť.

"Miško, tebe ten šach vždy tak dobre išiel. On bol totiž až na krajskom kole, ešte na základnej skole. Určite by si ho mohol učiť aj synovca."

"Áno mami." ozvala sa blesková odpoveď dobre vytrénovaného syna.

"Vie tvoja mama, že máme dcéru?"

"Čo si to tam šepkáte?"

"Ale nič mami, vraj aj Sárinka by sa mohla učiť hrať šach až vyrastie." Aspoň na toľko aby vedela povedať, že ju také hry nebavia.

"No ale chlapcovi by to šlo lepšie. Dáš si šalát, moja?"

Dá sa to považovať za útok? Chvíľu som bola v pokušení zisťovať, či v tom šaláte nie je náhodou zamiešaný jed. Alebo dáke ezoterické bylinky na zabezpečenie mužského potomka. "Nie, ďakujem."

"No ale daj si. Dnes všetci zanedbávajú zdravú stravu. Robíte celý deň v tých klimatizovaných budovách a von vídete len keď si dáte vyprážaný syr s hranolkami. No čo je to za jedlo? A potom ste chorí a bledí a nechutí vám." V tej chvíli som pochopila prečo je žena predo mnou stelesnením věstonickej venuše.

"Mama, polož ten tanier a nechaj nás, nech si sami naložíme."

Vo chvíli sme si vymenili pohľady, vyhodnotili pocity z nečakaného spojenectva.

"No že sa ja trápim. Ani tebe, Miško, nemám nakladať?"

"Čo?"

Michal tam celý čas len sedel a hľadel na ucho polievkovej misy a teraz zmetene pozeral okolo seba ako človek, ktorého zobudili o štvrtej nadránom s otázkou, aký je vzorec pre slučkové prúdy.

"Vy máte v rodine problémy so sluchom?" spýtala som sa pošepky, pokým sa tí dvaja hašterili.

"Ale kto by tu mal problémy so sluchom. To sa len vyhovárame, aby sme jeden druhého nemuseli počúvať." Letmý úsmev zamaskoval za slávnostnú vážnosť a s výrazom vhodným aj na inauguráciu vyhlásil "Poďme jesť".

A tak sme jedli. Bez ďalších problémov sme zvládli nedeľný obed a domov odchádzali už ruka v ruke, prvý krát s pocitom manželskej súhry.

 

 

"Každá žena úprimne a s vervou náboženského fanatika nenávidí kruhy pod očami. Keby to tak nebolo, výrobcovia korektorov by skrachovali. Dôležité je ich marketingom presvedčiť, že sú horšie a tmavšie než v skutočnosti môžu byť. Ak sa ale v reštaurácii, kdekoľvek vonku, odhodláš pozrieť ľuďom na oči, zistíš, že by ten korektor potreboval potom každý.

Ak sa náhodou odhodláš pozrieť im aj do očí, zistíš, že omnoho viac väčšina potrebuje korektory úplne iného charakteru.

To si dobre zapamätaj, lebo sa ti to v živote zíde keď budeš mať štrnásť a prvý nafúkaný fešák triedy ti povie, že nie si dosť pekná na jeho vkus."

Otočí sa od zrkadla k Sáre, ktorá ako správne štvorročné dieťa venuje pozornosť čomusi úplne inému, než monológu rodiča

"Tak nič, ja ti to ešte pripomeniem. Poď ku mne, za chvíľu pôjdeš k tete Jarke a budete sa hrať."

"A kde budeš ty?"

Prekvapené oči sa uhrančivo zahľadeli spoza bábiky, ktorú tak odhodlane zvieralo v rukách malé dievčatko. Medzi obývačkovím nábytkom v krémových odtieňoch vyzerá sama ako bábika. Z porcelánu a v lakovaných topánočkách.

Ja idem na návštevu do horúceho pekla "Na oslavu s ockom, až ťa odvezie k Jarke. Ale ak ju nebudeš poslúchať, pôjdeš k zlej ježibabe!"

Sára sa s ujačaným smiechom rozbehla ukryť a cestou pokrikovala "zlá ježibaba!".

Ale peklo je nič v porovnaní s mrzutým manželom na firemnej oslave. Dnešok bude asi ten deň, kedy bude zodpovedná aj za nevydarene počasie. Vonku lialo až neuveriteľne vytrvalo na to, že bol december. Okná boli hlučne bičované ťažkými kvapkami vody a vetrom. To bude chcieť viac tužidla. Ale čo žena nespraví v snahe získať si pozornosť manžela.

 

Bola to nehoda. Všetci to vraveli, no pramálo to pomáhalo. Ktorá matka dokáže nebyť šialenou hrôzou bez seba, keď jej dieťa bezbranne leží v nemocnici a už druhý týždeň sa nepreberá?

Aj po takej dobe mu to prišlo neskutočné. Žil si svoj študentský život aj keď už škola skončila a bol na to hrdý. Bezstarostný, nezaťažený únavnými problémami každodenného života – to bolo pre iných, tých menej šťastných. A teraz? Všetko bolo inak. Jeho dcéra? To bola nehoda!

Mobil sa znova roztriasol a pripomenul aká je zima. Po pár chvíľach sa rozoznela predvolená melódia telefónu, taká, akú má asi polovica majiteľov podobného zariadenia. Nie preto, že by boli príliš leniví zistiť kde v nastaveniach sa zvonenie vlastne mení, len nevedeli čím iným by ju nahradili.

“Prosím” unavene sa ohlásil.

“Kde si?” bleskovo zaznela nervózna otázka “Už si tu mal byt. Vravel si že skončíš v práci skôr. Nič sa ti nestalo cestou?”

“Nie, nestalo.” Vyznelo to o trochu rozozlenejšie než zamýšľal. “Ako je Sárinke? Už skočili?”

“Ešte ju operujú.”

Napäté ticho. Spojenie na chvíľu zapraskalo, tak ako zvykli staré káblové rozvody, a niekde tam na druhej strane linky bolo počuť vŕzganie nemocničných sandálov o dezinfikované linoleum.

“Kde si?” hlas sa jej rozochvel. Možno potláčaným plačom, možno zúfalým hnevom, kto vie.

“Ešte stále som tu.” Bože, “V práci sa niečo pokazilo.” kde si? “Musím to dať do poriadku. Prepáč.”

Zrazu hľadel na zhasínajúci displej a ani nevedel kedy zložil. Znenazdania ho premkol decembrový chlad zakusujúci sa pod hrubú bundu.

Na vyprázdnenom nemocničnom parkovisku naštartoval motor krivo zaparkovaného auta v ktorom sedel už hodinu. Pomaly sa začala roztápať začínajúca námraza na čelnom skle, sedačky sa vyhrievali a hluk motora narúšal sviatočný klud a ticho. Celé hodiny, pokým nedošiel benzín.

Prepáč.

Binary collapse…

Keď sme skolabovali do podsvetov úspornejšej reči, internetových skratiek a timetableov, popri ktorých si na virtuálnej káve môžeme poklábosiť cez chaty, stratilo sa písmo.

Nie malé písmenká, vymodelované do uniformne deformovaných kocočiek, pripravených na akokoľvek násilný či hladivý dotyk, ale prosté, úhľadné, mierne doľava naklonené písmo s drobnými kvapôčkami atramentu medzi riadkami. Otlačené na oboch stranách pijaka a malíčku pravej ruky. S rozvahou prikladané podpisy zdegenerovali do rozpínavých čarbaníc a cit sa skomprimoval do dvojbodiek a zátvoriek. Z očakávania ostalo frenetické obnovovanie, niekedy ľahostajnosť.

Utieklo prekvapenie, ktoré prichádza so šuchotaním v schránke. Nezostalo žiadne napätie z rozliepania obálky, v ktorej som ukrytá. Vo vnútri, so zloženým papierom, odtlačkom túžobných pier a vysušeným štvorlístkom z herbára viazaného v koži. Sú na mne ozveny prstov, pritisnutia k hrudi, zúfalstvo kde začať, i šteklivý dotyk špičky jazyka.

Stále som tu, stačí sa rozpomenúť, vymaniť z područia diskrétnych stavov boolovskej algebry, kópií v archívoch a označení priority v hviezdičkách.

Stále som tu, stačí len vkĺznuť do intimity listu.

Len pre dvoch. Len pre teba.

S láskou...

                                               XXX

24 hours of sun...

“Domov je tam, kde zložím hlavu. Ale načo vešať hlavu keď je tak dobre?“

Široko sa usmial a nasadil si štramácky klobúk. Letná aura, ktorá ho obklopovala, nútila slnko žiariť aj keby nechcelo.

“Možno  raz dobre byť prestane.“

“S takým pesimizmom si život veľmi neužiješ. “ Zaškeril sa a bez ostychu sa zahľadel okoloidúcej servírke do oči, následkom čoho sčervenala a s úsmevom utiekla k ďalším zákazníkom.

“Asi nie. Ale aspoň mám kde bývať. “ Šlo možno o príliš krutú pomstu a v okamžiku, kedy boli slová už nenávratne vyslovené, ich oľutovala.

“No vidíš, a to ma privádza k úžasnému nápadu - môžem sa k tebe nasťahovať!“

Ľútosť bola preč.

“Prečo ku mne?“

“No lebo máš kde bývať a máš istoty a všetky tie úžasné veci o ktorých hovoríš keď už hovoríš a samozrejme to najdôležitejšie“ dramatická pauza až predramatizovane natiahnutá, takže si vynucovala reakciu.

“Nemáš ako zaplatiť? “

“No to tiež nie. Ale chcel som povedať, že ešte nevieš aký úžasný je svet s mojou spoločnosťou.“

Človek spraví za život veľa chýb (za predpokladu, že nie je naivný optimista a potom si žiadnu nechce pripustiť) ale len máloktorá sa zomelie tak rýchlo. Ešte v ten večer sa nasťahoval do hornej izby houseboatu, čo by samé o sebe nebolo tak zarážajúce. Šok prišiel keď mu začali chodiť balíky na novú adresu v priebehu prvého týždňa. Ale za zlého spolubývajúceho ho určíte nemožno pokladať. Doma sa nezdržoval skoro vôbec a tých zopár vecí ktoré vlastnil si žiarlivo držal za zatvorenými dverami svojej izby.

Zatvorenými, no nie zamknutými.

Po krátkej ale skrušujúcej dobe zvíťazila prirodzená ženská zvedavosť a opatrne mu vkĺzla do izby. Na prvý pohľad bežná izba kam nemá dosah ženská ruka. Oblečenie vytiahnuté zo skríň, aby sa v ňom dalo ľahšie zorientovať, neustlaná posteľ, okolo nej nejaké tričko, skupinka špinavých ponožiek a kôpka čohosi, čo by pravdepodobne nazval 'ešte nie úplne špinavé' a do posledného dychu bránil pred únosom do pračky. Nad posteľou sa pomaly otáčal lapač snov v živých farbách a s krásnymi korálkami na pierkach. Na stole stála prázdna fľaša pochybného alkoholu s názvom KB obklopená autobusovými lístkami a letákmi nepochybne všetkých druhov a veľkostí. Od stoličky nepochopiteľne viedol žltý špagát, s mašličkami na oboch koncoch, až po nočný stolík, na ktorom stál pohár so zubnou kefkou a zopár nepoužívaných skrípt. Až na jedno, ale to patrilo pravdepodobne dakomu cudziemu. Meteorológia 1, ale to bol predsa úplne cudzí odbor.

Zo zvedavostného tranzu ju vytrhlo až zabúchanie na dvere. Zavrela izbu a s previnilým výrazom pribehla k vchodu aby zistila, že prišiel len poštár. Ďalší, ktorému je jedno kto doporučené zásielky preberá, hlavne, že ich má z krku.

Dva listy, oba pre neho a oba z cudziny. Ale jeden mal až príliš známy úradný formát. Taký, čo sa príliš dobre pamätá.

Čo sa ti to stalo? Kde teraz zložíš svoju inokedy tak ľahkú hlavu?

Na zadnom sedadle auta sa dospáva najlepšie. Nie že by to bolo pohodlné, ale táto poloha ponúka akýsi iný pohľad na svet. Nový uhol.  Zapadajúce slnko oslepuje z jedného okna, zatiaľ čo z druhého je jasne vidieť lagúnovú oblohu, preťatú bielymi, kryštalizujúcimi kvapôčkami za motormi dopravného lietadla. Možno má nejakú exotickú destináciu, plnú mora a pohody a krásnych žien. Aspoň snívať sa o tom môže, nie? Celé nebo sa v zákrute pootočí a ukryje slnko. Znova príde spánok a znova prebudenie. Tentokrát už do tmy, pretínanej pouličnými lampami a svetlami z benzíniek. Také náhrady za chýbajúce hviezdy a hmloviny. Rozsvietené bilboardy vytyčujú trasu civilizovanému svetu, v ktorom sa nezaobídete bez bezpečnostných dverí alebo politika s číslom 28 na minuloročných voľbách do samosprávy.

Cesta k rieke bola však trochu neprístupná v takej tme a tak treba ísť po vlastných. S klobúkom na hlave a doznievajúcim úsmevom na tvári si vykračoval neosvetlenou cestou a premýšľal, či nejde o akési opatrenie proti autám, ktoré by sa inak mohli voľne premávať okolo houseboatov v noci a rušiť tým zadumaných rybárov, no nevedel si predstaviť kde by sa nabrala nejaká hustejšia doprava na tak odľahlom mieste. Jediné, čo tu bolo na husto boli komáre. Ale s tým sa dá žiť, obzvlášť na konci tak dobrého dňa.

Čo najtichšie prešiel domom aby si nevyslúžil vyčítavý materinský pohľad svojej domácej za to, že sa takto vkráda po nociach. Ale buďme úprimní, keby nikto nestriehol, nebol by ani dôvod zakrádať sa ako zlodej do vlastnej postele. Mal tam aj namierené keď zbadal listy zasunuté pod dverami izby.

Ľahol si na drevenú terasu houseboatu. Okolo vŕzgali hrdzavejúce pontóny a zopár hviezd nesmelo presvetľovalo jarnú oblohu. V ruke držal úhľadným rukopisom napísaný list od otca plný entuziazmu, nádeje na nový začiatok a gramatických chýb. V druhej mačkal jeho úmrtné oznámenie s informáciami o mieste poslednej rozlúčky. Úradné listy mali zjavne o dva dni kratšiu cestu k adresátovi naproti osobným.

Najbližšie lietadlo odlietalo za 5 hodín, ďalšie za 18 pre prípad, že by to nezvládol. Množstvo času na premýšľanie.

Vlny jemne rozhúpali podlahu a hojdali ako materské objatie. Hladiac tupo do stredu oblohy premýšľal či je na mieste potláčať slzy alebo nie.

Dúfal, že ho nik nevidí.

Z cintorína za dedinou Kolgujev je vidieť pláň zvažujúcu sa až k rieke Jenisej. Dokráčať k nej trvá deň, aj keď autom by vám to zabralo sotva dve hodiny. Ak ste miestny. Zblúdilí turisti to tu volajú druhý polárny Ural kvôli charakteru krajiny a všadeprítomnému bahnu. Zdanlivo pevné cesty sú schopné aj ostrieľané terénne autá zdržať na celé hodiny. Zato miestne ľahšie bakelitové Lady po nich prechádzajú ako staršie baleríny.

Ľadový vietor tu reže do tváre a brázdi rozvážnu hladinu Jeniseja. Miestni  by to nazvali krásnym vrcholom leta. Tráva, ktorú len príležitostne spása nejaké malé, zavalité zviera, sa chúli v zažltnutých trsoch tesne pri zemi a tiež sa snaží odolať vetru. Všetko sa tu akosi len snaží odolať nepriaznivým podmienkam.

Ďalšie dva dni cesty po prúde leží Kanin. Ťažko hovoriť čo i len o kopaniciach, keďže v tomto vrchole Sibíre, kde ani pravoslávny boh nedovidí, sa ľudia už veľmi nezdržujú. Zopár nostalgických vytrvalcov tu má dobre zateplené chaty. Na blízkom vrchu je aj meteorologická stanica. Mala podávať správy priamo zo severného polárneho kruhu. Aspoň tak to otec zamýšľal.

Každého presviedčal ako skvelé miesto je Kanin. Ideálne pre výskumníka - človek sa tu cíti ako na konci sveta. Nie tom s fanfárami či posledným žijúcim človekom. Len sám. Vyhnaný. Tak by to otec chcel. Práve dnes.

Drobný poprašok letného snehu okamžite vstrebával rozprášený popol a všetky myšlienky.

Inak tu nebolo nič.

Len slnko.

Celý deň