"Ponííík!" znova sa ozval nadšený výkrik.
"Ono v skutočnosti to je kôň. Ide o araba, nižší vzrastom, pravdepodobne chov v..."
" Ponííík!" opäť nadšený výkrik a obrovské detské oči sa upierali na poníko-koňa, ktorý zjavne nebol nijako rozrušený svojim nejasným pôvodom.
"Poník, áno. Chceš sa teda povoziť alebo sa budeme len pozerať?"
To sa už vyrútila smerom k svojej podkutej obeti. Ešte že to bol tak pokojný kôň. Teda poník.
"Tak to nefunguje. Buď zachránime poníka alebo budeme" dramaticky sa nadýchla. Odkiaľ to to dievča má? "...prekliaty!" dokončila tlmeným hlasom.
"A čo by nám vedelo pomôcť?"
To bola zložitá otázka, možno priveľmi na tak malé dievčatko, ale nenechala sa zahanbiť. To má určite po otcovi.
"Potrebujeme papier."
"Čože? Načo?"
"No na záchranu Poníka!" Už som to pochopil. Meno. Nejaká rodová príslušnosť, šľachtenie či rozdielnosť druhov, to jej nič nehovorí. Ale meno musí mať každý. "A meč proti kliatbe."
"Nemalo by to byť naopak?"
"Nie. Prečo?"
Vlastne netuším. Prečo by aj, nejdeme poraziť draka, ideme kresliť poníkov. Ale čo s tou zbraňou? Kuchynský nôž nie je najlepšia hračka.
"Nemáme meč."
Nakrčila drobné čelo a vážne sa zamyslela. Keď rieši životne dôležitý problém, vyzerá úplne ako jej mama. Tak trochu bezradne.
Nakoniec sme meč kúpili na vianočných trhoch. Drevený, tupý, s vyrezávaným štítom a strašne predražený. Pokreslili sme desiatky papierov poníkmi utekajúcimi za slobodou a smejúcim sa slniečkom s tmavými okuliarmi. Každý mal iné farby, dokonca aj inú veľkosť, ale Sára ma ubezpečila, že ide vždy o toho istého Poníka. Veď aj ja mám vraj každý deň inú košeľu. Isteže, logické.
Potom prišiel čas na lámanie chleba a porazenie kliatby. Lenže my sme meč zabudli v cukrárni.
"Čo budeme robiť?"
"Musíme poraziť kliatbu!"
"Ale veď znova nemáme meč. Už je veľa hodín, stánkari budú už dávno pobalený a na ceste domov. Nemôžeme to doriešiť zajtra?"
"Nie" rezolútne skrížila rúčky na hrudi a odula sa. Potom ju znova prepadol ten bezradný výraz.
"Čo sa deje, moja?"
"Teraz budeme prekliaty."
"Hmm… To znie vážne. Čo to znamená?"
"Ja neviem. Čo ak nás Ježiško kvôli tomu nenájde?"
Chvíľu sme na seba hľadeli rovnako zmätene, každý z iného dôvodu. Na takéto situácie nie sú otcovia školení.
"Počkáme na maminu. Možno bude vedieť čo s tým. O Vianoce sa prosím ťa neboj."
Pre istotu sme pokreslili ešte raz toľko papierov poníkmi, ale vraj ani to nemusí pomôcť. Kliatba je kliatba.
"Tebe by ani všetky peniaze sveta nestačili" skríkol rozhnevane. Bola to ďalšia z tých hádok, ktoré sa začínajú nejakou úplne nepodstatnou otázkou alebo omylom. Niečo ako neopraná košeľa alebo čaj dopitý bez ponúknutia druhému. Bežné bezohľadnosti vzťahu.
Hlavou jej vírili myšlienky splietajúce sa do nezrozumiteľného šumu. "Nie, nestačili." Chcela nájsť správne slová, chcela aby pochopil jej osamelosť a obavy. Že Vianoce sú o rodine a nie o práci. "Nemôžeš zrušiť tú služobku na sviatky?" opatrne sa spýtala, tušiac, že je to predom prehraný boj.
Rozzúrilo ho to. "Prečo sme znova pri tomto?! Už som to niekoľko krát vysvetľoval. Proste NIE!" prudkosť, s akou sa postavil ju vydesila a inštinktívne zahnala do polohy, v ktorej sa všetky ženy bránia pred prichádzajúcim úderom. To aj jeho samého zaskočilo. Nechcel aby si myslela, že ju chce udrieť. Aj keď ho to na moment napadlo, ale určite by to nespravil. Nahnevaný, teraz viac na seba ako na svoju ženu, oddupal preč na jediné miesto, kde sa pred ňou mohol ukryť. Do práce.
Na služobnej ceste v Miláne toho nakoniec aj tak veľa nevyriešil. Všetci taliani sa zrazu tvárili veľmi nábožensky založení, čiže radšej zdržovali presuny medzi poradami nákupmi darčekov a zbytočnými rozpravami o nerelevantných záležitostiach.
Let Miláno - Schwechat 24.12. mal omeškanie a dokonca mu hrozilo zrušenie kvôli nepriaznivým sviatočným podmienkam už na poludnie. Cestujúci fasovali u starej, mrzutej pani za priehradkou balíček s bagetou, nápojom podľa vlastného výberu a malým darčekom. Sadol si na lavičku v neútulnom letištnom termináli a čakal. Obracal celofánový balíček so žiarivou zlatou stužkou medzi prstami a sťažoval sa svojmu vnútru na nechápavosť manželky.
Ako čakala, že sa mu bude dariť živiť rodinu keď nebude pracovať? To vie aj ich malá dcéra, že bez práce sa peniaze na účet samé nenanosia. Spomínal na časy keď sa zoznámili. Ako mu zasnívane vravela o plachetnici po ktorej túžila, ako s ňou chcela brázdiť slnečné vody Chorvátska a loviť morských ježkov. Našiel si tú loď. Vedel čo stála a aj čo stojí jej prevádzka, kotevné, údržba, dopĺňanie zásob pitnej vody, všetky drobnosti na ktoré by ona nemyslela. Ešte stále šetril, ale to jej povedať nemohol.
Vibračné zvonenie ho vytrhlo z myšlienok. Správa. Chvíľu váhal, či si ju vôbec prečíta keď videl od koho je. Aj tak nemal čím iným zabiť čas, tak prečo nie medzištátnou hádkou so ženou cez SMSky.
‘Pekne Vianoce ocko. Kaprika sme ti nechali odlozeneho vo vani, az sa vratis pustime ho vseci spolu. Maminka pozdravuje. Dobru noc. Sarinka°’
No comments:
Post a Comment